Dávno ma lákal starý kostolík na kopci nad obcou Mýtna. Či z cesty, či z vlaku zo Zvolena do Lučenca..
V jeden až veľmi pekný horúci deň som sa teda vybral do Horného Novohradu. Do Mýtnej vlakom s prestupom vo Zvolene, zo stanice na hlavnú cestu, tam na križovatke je nový katolícky kostol, v strede dediny je prvá zvonica, odbočka cyklistickou trasou na Dobroč, odbočka z nej do kopca k novému domu smútku, cintorínu a krásnemu starému evanjelickému kostolu bez veže so zvoničkou, potom malý výstup k veži na vrcholčeku Strážnica, návrat na cintorín ku kostolu, prehliadka kostola, zopár záberov oboch kultúrnych pamiatok, kostola a zvonice, zostup na druhú stranu do Dobroče, odfotenie zvoničky, ďalej po ceste do Kotmanovej, ďalšia zvonička ako kultúrna pamiatka, späť po ceste do Dobroče, z Dobroče cyklistickou trasou do Mýtnej, posedenie pri pive, späť ku vlaku a vlakom domov opäť s prestupom vo Zvolene.
Len taká prechádzka, ale na pražiacom slnku...
K tomu kostolu, spoločnému pre Mýtnu i Dobroč, ktorý stojí na cintoríne na kopci medzi nimi. Kostol obohnaný hrubým vysokým múrom s dvomi vchodmi na nádvorie v opevnení, ktoré sú z dvoch strán, teda mýtňanskej i dobročskej. Celý areál je niekde označovaný ako mýtňanský, inde ako dobročský. Podobne ako kostol, i cintorín je spoločný pre obe dediny. V oboch dedinách majú okrem spoločnej zvonice pri kostole i vlasné zvonice v centre dedín. Kostol aj zvonica pri ňom sú národnými kultúrnymi pamiatkami.
Stručne k histórii kostola: Kostol postavili v 2. polovici 13. stor. na kopci Stránica približne pol na pol medzi Mýtnou a Dobročou a pôvodne bol zasvätený sv. Anne. Dnes patrí evajelickej cirkvi a. v. v Dobroči. Areál kostola je opevnený vysokým hrubým múrom s dvomi vchodmi: jedným z mýtňanskej strany, druhým z dobročskej strany.
Pôvodne to bol ranogotický jednoloďový kostolík so západnou predstavanou vežou, polygonálnym presbytériom a severnou sakristiou. Pôvodne bol bez opevnenia, opevnenie s malými strielňami okolo neho vybudovali po jeho obsadení až bratríci niekedy začiatkom 2. polovice 15. stor. Vtedy kostol obohnali aj hlbokou priekopou. V období protitureckých vojen a stavovských povstaní tiež slúžil vojenským účelom.
Počas reeformácie prešiel do rúk protestantom.
Poas bojových akcií bol vážne poškodený, prišiel o hornú časť veže, preto bol v 17. stor. prestavaný. Hornú časť veže znova neobnovovali, ale v 18. stor. postavil na južnej strane areálu veľkú drevenú zvonicu. Obnovovaný bol aj po druhej svetovej vojne a najnovšie v r. 2002.
Zvony vo zvonici nie sú pôvodné. Pôvodné zvony boli zo 17. stor., počas 1. svetovej vojny však boli, podobne ako z mnohých iných kostolov a zvoníc zrekvirované na vojenské účely a pretavené na delá. Súčasné tri zvony zvonice sú z r. 1923. Každý z nich je inej veľkosti.
Podobné kostoly sú na okolí o viacerých obciach, podobné zvonice napr. v Točnici, Turríčkach, Starej Haliči.
Podrobnejšie o histórii kostolíka so môžete prečítaťTU.
Moja poznámka: V období výstavby kostola na prelome 13. a 14. stor. bolo len jedno náboženstvo, štátne rímsko-katolícke, preto zásada "Čie panstvo, toho náboženstvo" vtedy ešte nemohla platiť. Všetci boli jedného náboženstva, štátneho. Začala sa uplatňovať až po vzniku protestantizmu a ukončení prvého obdobia nábeženských vojen, keď v Nemechu povolil Karol V. mierovou dohodou medzi ním a kniežatami z r. 1555, tzv. Augsburským mierom, popri katolíckom i evanjelické náboženstvo. V našich končinách to bolo ešte neskoršie.
Po vonkajšej obhliadke kostola zo všetkých strán a vychádzky na vrchol Stránice nasledovala podrobnejšia prehliadka vnútrajška kostola.
No a nasleduje zvonica umiestená v múre ohradenia
A návrat na stanicu do Mýtnej
A nakoniec jedna príhoda z Mýtnej, neviem, či pravdivá, či nie, ale počul som ju ešte od môjho otca:
"Mýtňaňi, čó jin aj mŕtvej ušév" - "Mýtňani, čo im aj mŕtvy ušiel
Pohrebný sprievod v zime. Vpredu mendík s krížom, pán farár, ďalší mendíci, za níimi štyria silní chlapi nesú na márach truhlu s nebožtíkom za nimi najbližšia rodina a nakoniec ostatní účastníci pohrebného sprrievodu. Museli to byť naozaj vyberaní chlapi, čo niesli máry - niesť do takého strmého kopca máry, zdolávať aj také dlhé prudké stúpanie s márami, keď človek má aj sám so sebou toho dosť. Cesta nahor do cintorína v zime šmykľavá, jeden z nosičov már sa pošmykol, truhla zletela z már a davaj dole kopcom. Dochytili ju až dole pod kopcom, keď už vraj nebožtík nevládal sám naspäť do dediny.
