Krátko o Turzovke: Prvá písomná zmienka z r. 1580. Založil ju uhorský palatín Juraj Turzo z Bytče a keďže Juraj Turzo bol silný protestant, aj prvý drevený kostol v Turzovke bol evanjelický. Po vymretí rodu Turzovcov Turzovka často menila majiteľov. Má bohatú históriu. V určitom období až do r. 1954 bola aj najväčšou obcou Československa so 14 tisíc obyvateľmi, keď sa rozdelila na viacero obcí. Mestom sa stala v r. 1968.
Krátko o Uhorčíkovi: Rodák z Terchovej-Predmiera bol kapitánom zbojníkov. Zbíjal najmä na Morave a v Sliezsku, po zlapaní bol uväznený na bytčianskom zámku, kde sa spriatelil so svojím strážcom Jurajom Jánošíkom, ktorého nahovoril na zboj. Po úteku žil v Klenovci v Malohonte ako poriadny občan pod menom Mravec. Kapitánom jeho družiny zbojníkov sa stal mladý Juraj Jánošík. Oboch zlapali v Mravcovom dome a po súde popravili v Mikuláši v r. 1713 (Jánošíka v marci, Uhorčíka v apríli).
Teplomer ukazoval tak akurátnych 13° C
.
Výstrelom z kuše pred pamätníkom Tomáša Uhorčíka odštartované...
.
...a 16-kilometroví turisti sa vydali na trasu
.
Prvý oddych pri výhľade do doliny a opačnú stranu údolia
.
Zurčiaci horský potôčik
.
Na jednej samote sa z hory vynorili aj dvaja hubári s pekným úlovkom
.
Na ďalšej samote sme videli aj rôzne poľnohospodárske stroje na obilie: mláťačku, vejačku...
Vejačka oddeľuje vymlátené zrno od pliev.
Kedysi sa mlátilo ručne cepmi a preosievalo sa za fúkania vetríka
vyhadzovaním obilia lopatou do povetria.
Ťažšie obilie spadlo opäť dole, ľahšie plevy odfúkol vietor.
Postupne ručné práce nahrádzali stroje.
Tu gazdiná so synom nám ukázali preosievanie na vejačke s ručným pohonom.
Syn vhadzoval lopatou do násypky a mamka krútila kurbľou a robila vietor:-)
Podobné zariadenia v statickom stave možno vidieť v každom skanzene,
tu nám to predviedli v činnosti
.
Popri trase pochodu si turisti pochutili aj na chutných černiciach.
Tá čiernovlasá turistka si mohla aj zanôtiť ako kedysi nezabudnuteľná Janka Guzová:
A ja taka čarna, jak čarna čarnica...
.
Pekná rodinka veľkých žltých kučeravých kuriatok na kraji lesa pri lesnej ceste
.
Kontrola s občerstvením na trase
.
Podľa množstva áut s českými EČV parkujúcich na kopaniciach
(medzi nimi aj nákladné) by si človek mohol myslieť,
že je na druhej strane slovensko-moravskej hranice
.
Aj takéto obrázky vidno v lese pri lesnej ceste - smetisko plné odpadu.
Možno pochybovať o tom, že niekoľko km to sem z dediny vyviezli Terchovčania,
skôr to vyhodili z auta chatári, ktorým sa to nechcelo viezť ďalej
.
Ďalší horský potôčik, jeden z niekoľkých na trase
.
Na záver občerstvenie, spoločné posedenie a vyhodnotenie
.
Prešiel som sa aj po meste, počasie dobré, hoci sa už zatiahlo, ale ešte nepršalo.
Popŕchať začalo až tesne pred nástupom do autobusu.
.
Polychromovaný prícestný stĺp Svätého Jána Nepomuckého, rustikálna práca neznámeho autora zo začiatku 19. storočia, národná kultúrna pamiatka,
nachádzajúca sa medzi dvomi chránenými lipami
.
Pamätník kysuckým drotárom Drotár a džarek (džarek - drotárov pomocník) od Miroslava Cipára
.
Rímsko-katolícky kostol
.
Galéria drevených sôch pred kostolom
.
Neveľká úcta Turzovčanov voči svojim mŕtvym.
Starý cintorín v centre mesta pri autobusovej stanici sa už nemal kam rozširovať,
nový stojí na inom mieste a po starom sú krížom-krážom chodníky,
po ktorých sa preháňajú aj bicyklisti
.
Autobusom do Čadce som sa viezol okľukou cez Klokočov,
kde sa v lese nachádza známe Klokočovské skálie s pár skalnými guľami,
ako som sa o tom mohol presvedčiť pred dvomi rokmi,
keď som sa tade túlal.
Keď autobus prechádzal Staškovom, všimol som si,
že rodný dom Jozefa Krónera je otvorený a pri ňom živý ruch.
Tak som vystúpil z autobusu
.
Rodný dom Jozefa Krónera pri železničnej stanici Staškov
.
Ľudový umelec-rezbár pri práci pri Rodnom dome J. Krónera
.
Pri turistickom chodníku zo Staškova na slovensko-moravskú hranicu
je niekoľko prác ľudových majstrov, tu sú dve z nich:
Pacho, hybský zbojník od Jaroslava Gaňu
a Ozembuch od Mareka Ryboňa
.
