* * *
Dcéra s rodinou išli v stredu do Mikuláša, tak reku, zveziem sa trochu s nimi a do Turca sa poberiem peši krížom cez hory. Ráno počasie nádherné, vysmiate slniečko priam volalo na prechádzku do prírody. Keďže sa vyberali až okolo jedenástej, tak som chcel len takú malú prechádzku horou. Vzal som teda dve turistické mapy, reku ako by som to mohol ísť cez tie kopce:
...jednu ešte z čias pamätníkov,
...druhú vytlačenú zo stránky www.turistickamapa.sk.
Preštudoval som ich. Podľa prvej ešte z AD 1980 sa pred Ľubochňouodbočuje z hlavnej cesty po červenej turistickej značke, podľa druhej,najnovšej z internetu, sa po červenej značke ide z horného konca Ľubochne a tá odbočka z hlavnejna nej nie je vyznačená. Červená značka predstavuje hlavnú veľkofatranskú magistrálu. Tak reku poslúchnem tú najnovšiu, tej musímveriť, veď sa to za tie roky mohlo zmeniť, a okrem toho sponad Ľubochne bude krásny pohľad na kúpele, údolie Váhu a kopce na jeho druhej strane. No a tak som išiel s nimi do Ľubochne.
Takto vyzerá pod sučianskym mostom Váh ochudobnený o vody vedené kanálom vážskej kaskády
Toto je pohľad na Kopu (ten najvyšší kopček) od Turian
Tu nad krpelianskou priehradou na Váhu pre turistov končí severne Veľká Fatra
Cestou sa nedá neobdivovať na druhej strane Váhu za odbočkou na Oravu masív mohutného bralnatého Šípa.
Vystúpim na odbočke do Ľubochne, poberiem sa do mestečka krásnoulipovou alejou - chránenou prírodnou pamiatkou, a hľadám turistickéznačky. A naozaj, červená značka ma dovedie k turistickej križovatkenaprostred mestečka.
Doviesť ku križovatke ma síce doviedla, ale tam sa zasekla, a ďalej ani krok. Na turistickej križovatke som videl červenú smerovku len späť na stanicu, len jedným smerom, čo sa mi zdalo dosť podozrivé.
Žeby tá internetová mapa nebola až taká správna? Pristavím jedného ochotného domáceho mládenca, popýtam sa ho, ako sa dostanem na Kopu, že podľa tejto mapy by som sa mal dostať na ňu tadeto, a ukayujem mu trasu na mape. Pozeráme spolu mapu, a on mi po chvíli hovorí: "To musíte ísť smerom na Rojkov (to ako späť na Martin) a tam pri takých starších domoch odbočíte doľava hore do hory". Tak som sa teda vrátil späť ku tej červenej spojke na starej mape a ďalej som sa už držal len dobrej starej mapy, na ktorej tá spojka je vyznačená. A na tú Kopu a z nej aj do Krpelian na druhej strane som sa podľa nej veru aj dostal, ale ako...
Toto je cesta po tej odbočke. Tam hore, to je Kopa, najsevernejší turistický kopec Veľkej Fatry pred Váhom.
Počasie pekné, slnko pripeká, zakladám si čelenku, aby mi pot netiekol do očí. Je nepríjemné mať v očiach niečo slané, veľmi to reže oči. Čelenka plní súčasne dve funkcie: zachytáva pot z čela a súčasne ako sa pot vyparuje, pôsobí ako chladnička, odoberá teplo z okolia. Šliapem hore kopcom, potím sa, ale v hore je príjemne.
Na kraji lesa upozornenie na chránené pásmo NP Veľká Fatra.
Značka ma utvrdí v tom, že idem dobre. Ale tiež svedčí o tom, že stará mapa je predsa len "pravdovravnejšia" ako nová, lebo ani tu nie je smerovka do Ľubochne, ale len priamo na hlavnú cestu (zelená značka) a cez Váh do Stankovian ku vlaku.
.
Cesta hore lesnou yvážnicou ubieha príjemne, spočiatku ju spestruje malý potôčik, ktorý po nej preskakuje zo skaly na skalu a vytvára akési minivodopádiky.
.
.
Chodník je síce strmý, ale spestrujú ho pohľady na takéto bralá.
Na niektorých miestach mám síce problém nájsť pokračovanie chodníka, to keď ho križujú takéto haldy mohutných vyvrátených bukov, lebo niekto ide priamo cez ne, niekto ich obchádza z jednej, iný z druhej strany, takže na opačnej strane chodník nemá pokračovanie. A zrejme sú vyvrátené aj niektoré stromy s červenou turistickou značkou, lebo za nimi značku nikde nevidno. Ale keď idem hore, po čase vždy niekde na ňu natrafím.
.
Povyvracané mohutné buky tu len tak vychádzajú navnivoč. Človeku, čo kedysi robil s drevom a vie oceniť bukové drevo, po dubovom u nás naj..., je naozaj ľúto takej masy. Také buky, to nevyrastie za rok, ani za desať rokov...
A cestou natrafím aj na takéto výtvory prírody, tiež buky.
Červená značka ma dovedie ku krížu na severnom konci hrebeňa, odkiaľ je za pekného počasia krásny výhľad na blízke i ďaleké okolie. Vlastný vrchol Kopy (1187) nie je zaujímavý, lebo je zalesnený a teda výhľad z neho nie je. Pre turistov je Kopa najsevernejším kopcom Veľkej Fatry, ale zvláštne postavenie má kopec na druhej strane Váhu, Šíp: podľa geológov a zemepiscov patrí do Veľkej Fatry a teda on je najsevernejší, podľa ochranárov tvorí ochranné pásmo národného parku Malá Fatra a podľa turistov tvorí západnú časť Chočských vrchov, teda nepatrí do Veľkej Fatry. No vyber si z toho... Žiaľ, keď som prišiel ku krížu, bolo už zamračené a schyľovalo sa na dážď, takže s tými výhľadmi to bolo trochu biednejšie, ako to vidno aj zo záberov.
.
Pohľad na Krivánsku Malú Fatru
.
Pohľad na Veľký Rozsutec v Krivánskej Malej Fatre
.
Pohľad na údolie rieky Oravy hneď za jej vtokom do Váhu
Pohľad na Šíp na druhej strane Váhu
.
.
Pohľady ani neviem už, ktorým smerom
.
Pohľad na údolie Váhu a obec Stankovany. Vidieť tam mostík cez Váh na železničnú stanicu. Nie je to most pre automobily, len taký pre pešiakov a cyklistov.
.
Podľa tejto kóty je Kopa vysoká 1160 m, ale táto značka je umiestená na odbočke žltej značky do Krpelian, trochu južnejšie od vrchola Kopy.
Tu už mrholilo, a neprestalo celou cestou až ku krpelianskej priehrade. Visiace kvapky vody vidno aj na turistických značkách.
.
.
Takto to vyzeralo pri ceste dole. Sem-tam som opustil turistický chodník, lebo v takom nečase sa lepšie išlo po spevnenej lesnej zvážnici ako pomedzi stromy, kríky, po vysokej tráve, po šmykľavom blate...
.
.
Cestou dole dve žriedla s napájadlami lesnej zveri
.
.
Aj nejaké kvietky tam rastú, ani jeden z nich nie je tulipán. Kľavými rukami sa aj s fotoaparátom zle narába, aj ten sa trasie od zimy ako osika.
A vo vzduchu vrán, akoby mali vraniu svadbu. Alebo žeby už aj tie odlietali do teplých krajín a mali pred odletom zraz?
To je pohľad na Veľkú Fatru ešte zhora. Na druhú stranu Turca, na Malú Fatru, či Lúčanskú alebo Krivánsku, nedovidieť. Tie si môžem len domyslieť.
A takto to vyzeralo, keď som sa obzrel späť už od krpelianskej priehrady
Konečne krpelianska priehrada.
.
Cestou som natrafil aj na búdy, kde sa dalo skryť pred dažďom, ale skrývanie má význam vtedy, keď je to dážď, trvajúci niekoľko minút, prudký síce, ale krátky. Ak je zatiahnutá celá obloha a len mrholí a mrholí, tak nemá význam skrývať sa, radšej sa čím skôr dostať do sucha a tepla. Vetrovku som si z domu síce vzal, ale len takú proti vetru a chladu, nie proti dažďu. Mokrý do nitky, trasúci sa od zimy s drkotajúcimi zubami, tešiaci sa, že v krpelianskej krčme si doprajem horúci čaj s rumom alebo aspoň dvojitý rum, som prišiel na zastávku autobusu. Tabuľka s odchodmi autobusov síce chýba, ale stojí tam jedna sympatická slečna. Spýtam sa na odchod autobusu do Martina a ona, že o 3 minúty ide, aj ona čaká naň. Takže aj čaj s rumom v krpelianskej krčme, na ktorý som si robil zálusk, som oželel a radšej som sa ponáhľal domov, kde k horúcej vani ten vytúžený čaj s rumom padol ešte lepšie ako v tej krčme.
.
A jedna zaujímavosť na záver: úplne mi prešli bolesti v krížoch. Po dvoch týádňoch po bolestiach ani chýru, ani slychu. Po návrate domov som sa cítil znova ako rybička. Ale to tá zdravá turčianska príroda, tá je takým vynikajúcim lekárom na všetky neduhy ... žiadna sa jej nevyrovná.
