Malohont i Novohrad sú regióny v južnej časti stredného Slovenska.
Malohont bol kedysi súčasťou Hontu, hoci ich od seba oddeľoval Novohrad. Neskoršie sa Malohont osamostatnil, aby v súčasnosti niekde vystupoval ako samostatný región, inde ako súčasť regiónu Gemer-Malohont. Strediskom Malohontu je Rimavská Sobota.
Novohrad je región, ktorého strediskom je Lučenec. Časť bývalej Novohradskej stolice je v Maďarsku, časť na Slovensku.
V noci pršalo, ráno počas cesty vlakom do Zvolena bez dažďa, potom pri ceste autobusom cez Hriňovú na Kokavu-Líniu trochu aj mrholilo, potom sa ako-tak vyčasilo. Aspoň tak, že nepršalo, hoci bolo zatiahnuté, po nočnom daždi výhľady značne obmedzené. Raz vykuklo aj slnko, ale rýchlo si to rozmyslelo a skrylo sa. Ale aj také pochmúrne počasie má svoje čaro,
Trasu som šiel prvý raz, dokonca ani tú málinskú časť som ešte nikdy nešiel. Za môjho detstva sa turistika po dedinách nepestovala ani medzi pánmi, nieto ešte medzi sedliakmi alebo sklárskymi robotníkmi. Tí mali úplne iné starosti. Teraz to bol hviezdicový výstup na Jaseninu (995) a rozhľadňu na nej. Za pekného počasia krásne výhľady do ďaleka, až na maďarskú stranu za hranicou. Lučenskí turisti ta išli zo železničnej stanice v Kokave nad Rimavicou, zvolenskí z autobusovej zastávky z Kokavy-Línie. Niektorí lučenskí sa vracali cez Kokavu, iní sa pridali ku zvolenským cez Málinec. Ja som išiel so zvolenskými
Tešil som sa aj na návštevu málinskej krčmy. Nie je to síce taká krčma, akú si pamätám z detstva, kde sa hrával šestákový mariáš, ani kolkáreň pri krčme nieto, ako kedysi, ale tešil som sa, že sa tam nájde niekto, s kým sa bude dať zaspomínať si. V krčme sa predsa vždy nájdu nejakí tí dôchodcovia, pamätníci. Ale horkýže!
Kedysi na Málinci bolo viac krčiem ako teraz, dve z nich mali dokonca vlastné kolkárne, ako bývalo vtedy po dedinách zvykom. Teraz sú tu vraj len dve krčmy. Ale pri svojich potulkách po Slovensku som navštívil už aj dediny, kde žiadna krčma nieto. Ten nepomer krčiem kedysi a teraz by možno svedčil aj o vyššej kultúrnej úrovni občanov, ale mne sa zdá, že skôr to svedčí len o ekonomickom úpadku a nižšej životnej úrovni: jediná fabrika v doline, málinská sklárska huta, živiteľka veľkej časti obyvateľov, padla a sú z nej len ruiny. Fabriky na okolí (Poltár, Lučenec, Cinobaňa, Opatová...) stihol podobný osud. Mladí odišli za prácou mimo regiónu, mnohí aj v bližšom či vzdialenejšom zahraničí. "A čo mladô zutekalo, a čo starô nevládalo".
Krčmy na dedine vždy boli centrom spoločenského života, poriadali sa v nich tancovačky s vychýrenými cigánskymi kapelami, plné na prasknutie... Keď nebola zábava, tak aspoň spolovice plné návštevníkmi rôzneho veku. Teraz v sobotu podvečer bol v krčme, kde sme sa zastavili pri čakaní na autobus na tradičné pivo, obsadený jeden stôl, zaprataný pohárikmi tvrdého a pohármi piva, za ním jeden postarší "šéf", pripomínajúci akéhosi parťáka, okolo neho rozsadených niekoľko mladších návštevníkov. V kúte za druhým stolom traja mladší počerní návštevníci, štvrtý študoval tipy povyvesované na stene. Mladý krčmár, pri barovom pulte na stoličke jeden zákazník, odhadom štyridsiatnik. Dôchodcovia v krčme žiadni,
Takto teda z rozhovoru s pamätníkmi nebolo nič: tých za stolmi som nechcel vyrušovať, krčmár mladý, ten si z dávnej minulosti nemohol nič pamätať, možno ani jeho rodičia by si nepamätali, aj ten kunčaft sediaci pri pulte tiež "nepamätník", dokonca ani svojho menovca po priezvisku, môjho bývalého spolužiaka, nepoznal, keď som sa ho naňho spýtal.
.
