*
Ranná prechádzka s vnučkiným Gorom, psíkom fajty šiba-inu, rodina je na dovolenke, takže Goro je v našej starostlivosti. A cesta vlakom do Mikuláša. V Turci pekné slnečné ráno, ale len čo vlak vyšiel z kraľovianskeho tunela, akoby uťal: hmly, úpätia kopcov ešte vidno, ale hore nič, len mlieko. A tak to bolo v celom Liptove, aj keď som vystupoval z vlaku v Mikuláši. Ale aspoň nepršalo. Tak rýchlo na stanici náhradný program. Kopce skryté v hmle, nevidno ich a asi ani z nich dole a naokolo nevidno, tak zbytočné na ne sa škriabať. Krásna Demänovská dolina sa stala náhradou. Hore do Jasnej autobusom, dole do Demänovej peši a odtiaľ do Mikuláša znova autobusom. Aj prejde sa človek, pretiahne tie staré kosti, aj krásnu prírodu uvidí. Krása nie je len na slovenských kopcoch, aj slovenské doliny sú krásne. Nenáročná prechádzka pár kilometrov, ktorú môže zdolať každý.
Neskoršie sa síce postupne ako-tak vyčasilo a keď som odchádzal, aj pekné slniečko už pripekalo, ale to mi už nebolo nič platné, musel som sa ponáhľať do našej Košútky na podvečerné utorkové pivá. A po nich ešte večerná prechádzka s Gorom.
*
Prechádku som začal pri najväčšom nízkotatranskom plese - Vrbickom.
Toho roku som pri ňom bol už niekoľkokrát - v zime, na jar, i v lete,
keď som sa k nemu nechtiac dostal cestou na Sinú:-)
.
.
.
Nízkotatranské Vrbické pleso mi tak trochu pripomína vysokotatranské Štrbské pleso,
len také skalnaté výšavy sa v ňom neodrážajú. Ale svojou krásou ho možno aj predčí
.
.
A stretol som sa tu s čímsi zaujímavým, čím som bol dosť prekvapený:
Ani v živočíšnej ríši nie je mať ako mať!
Videl som tam na hladine divé kačky: jedna mala jedno káčatko,
druhá ich mala šesť.
Začal som sa s nimi deliť o môj proviant. Najprv s prvou rodinou, potom s druhou.
Prvá kačka na všetko, čo som hádzal, sa vrhala sama, káčatku nenechala nič.
Druhá kačka naopak, všetko nechala káčatkám, nedotkla sa ničoho, len pozorovala káčatká a okolie.
Úplne rozdielny prístup dvoch matiek ku svojim deťom, just ako u človečenstva.
.
.
Na zastávke autobusu sa voľne pohybovali takéto dva statné psy.
Hoci nikomu neublížili, ako vidno dosť veľké dieťa na rukách mamy, deti sa ich báli.
Od zastávky sa vybrali turistickým chodníkom do lesa ku Vrbickému plesu
.
Krásny divoký horský potok Demänovka
.
Keď sa človek pozrie na turistickú mapu, údolie Demänovky sa len tak hemží malými jaskyňami
.
Pri tomto mostíku ponad Demänovku som si ovlažil tvár i krk a schuti som sa napil čerstvej chutnej studenej vody zo žľabu. Na takýchto prechádzkach prírodou sa lepšie občerstvím takouto vodou ako plechovkou piva.
Nabral som si aj do fľaše na ďalšiu cestu a ostalo mi z nej trochu aj na nasledujúci deň,
keď celou cestou z Východnej až do Svarína sme vodu videli len v hornej nádrži prečerpávacej elektrárne a potom
v Čiernom Váhu.
Ale z tých ani jedna nebola vhodná na pitie
.
.
.
Vyvieračka - tu má pamätnú tabuľu potápač Vladimír Žikeš,
obeť prieskumu demänovských jaskýň
.
Krásne bralá po ooch stranách údolia
.
.
.
.
.
.
.
.
.
Divoká príoda Demänovskej doliny -
takéto horské potoky mám možno ešte radšej ako vysoké bralá
.
.
.
.
Aj tu som sa stretol s dielami mladého rezbára Jakuba Moravčíka,
o ktorom som sa nedávno zmienil v čánku o Smrekovici
.
.
A to je už v obci Demänová, kde som čakal asi 15 min. na autobus do Mikuláša.
Ako vidno aj zo záberu, slniečko už poriadne pripekalo a po raňajších a predpoludňajších hmlách ani chýru
.
Pohľad z vlaku cestou okolo Liptovske Mary
Koľko sveta sa tu v Demänovskej doline denne premelie, ale len málo z nich vidí tú krásu.
Z autobusu alebo auta vidieť toho dosť málo.
Keď som sa druhý raz v týždni vybral na Pusté, ani som nevyšiel v Mikuláši zo stanice
- popŕchalo. Tak som sa len otočil a najbližším vlakom som sa vrátil domov.
*
Štyrikrát som sa v tomto roku pustil zdolávať kopce od Jaskyne slobody:
dvakrát na jednu stranu - Sinú, dvakrát na druhú stranu - Pusté.
Ani raz som to nedotiahol, takže to už nechám až na jeseň, keď sa počasie ustáli.
Začarované (či pobosorované) Nízke Tatry z Demänovskej doliny?
.
