Po pár metroch Gaderskou dolinou som cez mostík odbočil do doliny Konský dol. Obloha sa začala zaťahovať a po čase aj trocha mrholilo. Mal som však nepremokavú vetrovku a spoliehal som sa, že sa počasie predsa len umúdri. Ale veľmi sa neumúdrilo, práve naopak, troška vyššie začal poletovať sniežik. Na Muráni (1050) som podľa pôvodného plánu opustil modrú značku a vydal som sa napravo po žltej na Ostrú. To všetko už za výdatného sneženia. Po čase som však zistil, že síce idem po nejakom chodníčku, ale žltá značka nikde, iba plno kôpok guličiek. Guličiek, s akými sme sa v detstve takto na jar hrávali na slniečku. Toto však neboli krásne rôznofarebné hlinené guličky, všetky boli rovnakej farby - také hnedé, trochu do zlata, ktoré tam nechávala za sebou lesná zver. Kdesi som stratil turistický chodník a pokračoval som ďalej prťou vyšliapanou lesnou zverinou, až som sa ocitol nad akousi priepasťou. Niekto si pomyslí: "To teda musí byť riadny Hotentot, ktorý aj tu dokáže zablúdiť!". Do soboty som si to aj ja myslel. Ale nečas vie urobiť svoje. Hore síce nasnežené nebolo, sneh sa tam neudržal, len trochu hmly, ale zato nižšie asi 3 cm vrstva snehu pokryla všetko, takže ani chodník lesnej zveri už nebolo vidno. Začalo mi už byť všelijako. Je rodiel medzi zablúdením za pekného počasia a zablúdením za nečasu. V duchu som už čítal správu: "69-ročný turista zablúdil vo Veľkej Fatre. Členovia horskej služby ho našli...". Ani len manželke som nemohol oznámiť, že som zablúdil kdesi v horách, keď som sa vybral len na prechádzku hore dolinou popri Gaderskom potoku. Tam sa predsa zablúdiť nedá.
Jediné, čo mi ostávalo, bolo nechať v tom nečase Ostrú Ostrou a vrátiť sa späť. Ono sa to ľahko povie: vrátiť sa späť, ťažšie je to uskutočniť, keď sa nemáš podľa čoho orientovať. Ale nejaké tie orientačné schopnosti predsa len mám a povedal som si: ak pôjdem stále týmto smerom, tak kdesi na tú modrú značku predsa len musím natrafiť! A veru som na ňu aj natrafil, hoci trochu nižšie, ako som ju opustil. Nemalo cenu pokračovať v takom nečase ďalej hore či po modrej alebo po žltej. Vrátil som sa teda späť dolinou Konský dol do Blatnice. A nebol som sám, kto nebol v ten deň na niektorom vytýčenom vrchole a vrátil sa dole bez jeho zdolania. Takých sa nás zišlo viac.
Prídem do Blatnice a tu pomaly začína vykúkať slniečko. Prídem do Martina, a tam nádherné sobotné slnečné popoludnie.
Takáto jar panovala ráno v záhradkách okolo panelákov v meste
Hore Konským dolom
Pevné objatie stromu a skaly
To je už cestička hore dolinou Konký dol
Tu ešte ako-tak bolo vidno na Tlstú
Známa kolmá stena s jaskyňkou
Jaskyňka, jedna z mnohých vo Veľkej Fatre
Na druhej strane hustá hmla,
ktorá neskoršie prišla aj na túto stranu
To sú pohľady ešte z turistického chodníka
po odbočke po žltej
Z týchto miest nad priepasťou som sa vrátil späť
Stromy umierajú postojačky
Vidno tu nejaký vyšliapaný chodník?
A tade som išiel aj hore
Jazierko pri spoji Gaderskej a Blatnickej doliny
V jazierku pri anfiteátri
mužské manévre - ženy nikde žiadne
Prvá tohoročná bociania rodinka,
zatiaľ ešte bez potomkov
V Blatnici dopoludnia pršalo,
o čom svedčili aj mláky na ulici
Jánošíka družina Fraňa Štefunka sa popoludní
vyhrievala na jarnoslniečku pri súdku vína
Tento mládenec s vytetovaným akýmsi číselným kódom
na vyholenej hlave (žeby registračným členským číslom)
sa ponáhľal na zraz do mesta
Celoslovenský zraz Ľudovej strany Naše Slovensko nemal
nejakú masovú účasť, ale aj tak...
Urobil som pár záberov zo zrazu a šiel som domov.
*
Vedľajší cieľ - vystúpiť na Ostrú som síce nesplnil, ale hlavný cieľ - doháňanie kondície som splnil. Veď mne nešlo ani tak o tú Ostrú, na nej som bol už neraz.
Manelke som sľúbil, že sa vrátim prvým popoludňajším autobusom. Keď som nechodil, telefonovala, ale to som ju už mohol ukľudniť, že čakám na zastávke na autobus, ktorý pôjde o 10 minút.
