Nádherných zážitkov teda neúrekom. Iné je do Soči letieť (s prestupom v Kyjeve – to som absolvoval s manželkou rok predtým) a iné po vlastnej osi. Prvý deň oddychu bol až v Piatigorsku na úpätí Kaukazu. Cez deň voľna sme pochodili všetky okolité kaukazské kúpeľné mestá: Jessentuki, Kislovodsk, Mineraľnyje Vody, Železnovodsk. Cestou z Pjatigorska do Ordžonokidze (asi 200 km) sme v Baksane odbočili asi 100 km dolinou pod Elbrus, lanovkou sme sa vyviezli na konečnú (2980 m, Staryj krugozor) a peši sme vyšli na ľadovec. Rozostavaná bola aj lanovka na ľadovec (4050 m, Prijut odinadcati), ale ešte nebola dokončená. Počasie nádherné, zážitky na celý život. Keď sme prišli do Ordžonikidze, išli sme dať umyť auto. Pustili sme sa do reči s obsluhou, starším manželským párom. Slovo dalo slovo, pozvali nás na návštevu domov. Šli sme. Manželia bývali v domčeku, gospodin sa chváli, že v celej ulici je jediný Rus, všetci ostatní aj s jeho manželkou sú Osetínci. On sa tam priženil. Osetsko sa delí na Južné, ktoré je súčasťou Gruzínska a Severné, ktoré je súčasťou Ruska. Počastovali nás ako sa patrí: na stôl naznášali vína (mali ho plnú pivnicu), urobili šašlyky, paradajky, ovocie... a samozrejme neodmysliteľné zakladané uhorky. My sme vytiahli fľašu domácej slivovice, domácu údenú slaninu... Tak sme sa družili a podružili. Svokor, asi 170 cm vysoký, 120 kg vážiaci, neuznával ovocie a zeleninu, jedine stravu, čo mala svoj pôvod v mäse (aj tak sa dožil úctyhodných 85 rokov). Keď nás tak vynukovali a otec so svokrom už pomaly ani poriadne neregistrovali, čo jedia, tak poháriky zakladali tým, čo im prišlo prvé pod ruku, aj paradajky zjedli. Domáci len stále vynukovali: „Popijem, pokušem“. No a pili a jedli sme, hodovali ako na svadbe. Kto ste také niečo zažili, viete, čo Rusi dokážu, akí sú v tomto smere.
Svokor sa až na druhý deň dozvedel, ako mu chutili paradajky-pomidory. A odvtedy ich jedol aj doma. Na chuť im prišiel až v preddôchodkovom veku, pričom hovorieval: „Radšej neskoro, ako nikdy“.
