Aj podľa pozdravu pri práci sa v našej dedine dalo zistiť, kto je katolík a kto je evanjelik.
Evanjelici sa zdravili: "Pán Boh pomáhaj!" a odpovedali si: "Pán Boh uslyš!".
Katolíci sa zdravili: "Pochválen Pán Ježiš Kristus!" a odpovedali si: "Naveky amen!".
Pri bežnom stretnutí bol len pozdrav: "Dobré ráno!", "Dobrý deň!" alebo "Dobrý večer!", pri odchode len "S Bohom!" alebo večer aj "Dobrú noc!".
Aj teraz, keď idem na chalupu na Bystričku, to je len na skok od Martina, cítim tú zmenenú atmosféru voči mestu. Zdravím sa každému rovnako starému a staršiemu, aj koho nepoznám, a mne sa zdravia zas mladší a tiež ma nepoznajú. Jednoducho, zaželáme si dobrý deň a sem-tam prehodíme pár slov.
Keď sa stretnem s kamarátni, pri stretnutí sa obyčajne pozdravíme: Nazdar!", pri rozlúčke: "Tak ahoj!" alebo: "Maj sa a pozdravuj manželku!".
V meste nepoznáme ani najbližších susedov, lebo sa každú chvíľu menia. So starými susedmi z domu je to iné, i so starými obyvateľmi susedných panelákov, s tými sa samozrejme zdravíme, pristavíme sa, podáme si ruky, pohovoríme si, poznáme svoje muchy, svoje silné i slabé stránky, vieme, s kým si môžeme priateľsky utiahnuť jeden z druhého, s kým len tak vážne, aj na pivko sa zastavíme. S niekým o aute, s iným o športe, s ďalším o rodine, o hríboch... Ale niektorých susedov ani vo vlastnom vchode človek nepozná, keď ich stretne. Sú tu len pár mesiacov a onedlho ich vymenia iní. Keby mi vylepil zaucho, také poriadne priateľské, že by som nevedel ani čí som, ani by som veru nevedel, komu sa mám poďakovať.
Nuž ale tak je to asi na všetkých sídliskách.
