Hotel Lipa v samom centre Piešťan. Ubytovanie, stravovanie, prednášky - všetko pod jednou strechou. Všetko fajn, pohodlné. Boli sme z rôznych podnikov a organizácií, z niektorých po jednom, z niektorých aj po traja. Rôzna veková štruktúra, ako to pri takýchto príležitostiach už býva. Tí starší, to boli zväčša vedúci útvarov, ktorí mali v podnikoch na starosti prípravu zavádzania automatizácie do riadenia podniku. Spočiatku sa ešte nepoužíval termín "informačné technológie", ale "automatizácia spracovania údajov". Ale toto nie je dnešná téma.
Do jedálne na raňajky, obed a večeru sme chodili obyčajne spolu štyria chalani. Všetko mladí, pomerne krátko ženatí. Rudo, veľký fešák, bol z nás taký naj..., hoci ani my ostatní sme neboli na zahodenie. Ale on bol z nás naozaj zaslúžene naj... Samozrejme, obrúčky z prstov dole, do peňaženky medzi drobné. To pre istotu, aby sme ich náhodou nestratili. No a tento Rudo sa zapáčil jednej servírke. Išla na ňom oči nechať. Pri ňom sme sa mali dobre aj my ostatní. Veď vždy, nech bolo koľko bolo návštevníkov, nech bolo koľko bolo obsadených a ešte neobslúžených stolov, keď sa ukázal Rudo a my s ním, okamžite sa na náš stôl donášalo. Ostatní museli chtiac-nechtiac počkať. Čože, nám sa to páčilo a tak sme sa tiež všetci na ňu usmievali, aj pekné slovo sme pre ňu vždy našli. Veď ani úsmev, ani pekné slovo nič nestoja a predsa veľa dokážu. Viac si však ani jeden z nás nedovolil, nielen voči nej, ale ani vonku, veď by sa to mohlo dostať nejakými pochybnými cestičkami aj do uší našich polovičiek. A to sme zas nechceli. Ona mala oči len pre Ruda.
Takto to išlo celý prvý týždeň, vydržalo to v pohode aj druhý týždeň. Boli sme všetci štyria veľmi spokojní, ostatní poslucháči nám mohli len závidieť, ale chtiac-nechtiac sa s tým museli zmieriť. No a veru nám aj závideli, veď sme mohli rýchlo vypadnúť von. S Rudom som býval spolu na izbe, fajn chlapec to bol. Koncom prvého týždňa Rudo šiel domov, mne prišla manželka do Piešťan. Na konci druhého týždňa som šiel domov ja a do Piešťan prišla manželka Rudovi. Keď sme potom v pondelok išli do jedálne, od servírky žiaden úsmev, ako by sme boli luft a náš stôl bol obslúžený ako posledný. Zo dňa na deň taká zmena. A takto to bolo už až do konca tretieho týždňa, keď školenie končilo záverečnými skúškami. Darmo sme sa snažili usmievať, pekné slovo utratiť, nič už nepomáhalo, všetky snahy boli zbytočné. A po mesiaci ďalšie školenie a hoci sa ho Rudo nezúčastnil, my ostatní sme to mali rovnako ako na konci minulého školenia. Našťastie, na ďalších školeniach táto servírka tam už nepracovala.
