Vidieť na ňom, že je akýsi veselší, oči sa mu podivne ligocú. Začína prepletať jazykom v snahe nadviazať rozhovor. Reč taká akási kučeravá. Reku, prečo nie, porozprávame sa, myslím si. Tak sme sa dali do reči. Veľmi sa mu pozdávala naša škodovka, jój, ohromne. Išiel na nej oči nechať. Z jednoduchého dôvodu: taká rozbitá a pojazdná. Veď keby to jeho žiguliačik bol taký, predok celý rozmlátený, rozbitý, tak sa ani nepohne a my celý predok na cimprt-camprt a veselo nám to chodí. Nie a nie to pochopiť. Ani som sa mu nečudoval, veď mal trochu pod čapicou. Ale príčinou toho jeho nepochopenia nebola ani tak jeho dobrá nálada, ako niečo úplne iné. Až keď som pootváral prednú kapotu (kufor) a zadnú kapotu (motor), ako-tak pochopil, prečo je to možné. On to mal práve naopak: motor vpredu, kufor vzadu. A hneď začal vyjednávať výmenu, núkal mi svoje žiguli za moju rozbitú škodovku.
Keď som nechcel pristúpiť na výmenu, veď ako by som aj prešiel cez hranice s iným autom, tak nás aspoň pozval na posedenie. A neviedol nás ani ďaleko, len na okresné veliteľstvo milície. On bol totiž náčelník vyšetrovateľov milície, ale to som sa dozvedel neskoršie, keď nás bez všetkého večer pustili do budovy milície. Služba na vrátnici len zasalutovala, pamätala si nás z popoludnia, keď sme boli u náčelníka, vyzeralo to vtedy ako priateľská návšteva, nie návšteva človeka, ktorý nabúral ich milicionára. Zrejme si myslel, že sme zahraničná návšteva. Žiadna byrokracia, nijaké formatity, zápis do knihy návštev alebo niečo podobné. Nič. Náš nový známy jej čosi povedal, a išli sme do jeho kancelárie na poschodie. A tam zo štítku na dverách som sa dozvedel, kto je čo je. Posadali sme si okolo konferenčného stolíka. Zo stola hneď vytiahol nenahraditeľnú butyľku vodky, my asi trištvrte litra borovičky a posledné zvyšky domácej slaniny s trochou chleba, lebo sme ešte ani v hoteli neboli ubytovaní, len sme na recepcii povedali, že sa o chvíľu vrátime. No a oslavovali sme tak po slovansky, hoci on podľa mena Михаил Степанович Сз. (Michail Stepanovič Sz.) asi ani nebol Slovanom, skôr Maďarom. Aspoň podľa mena. Ale správal sa ako rodený Slovan. Veď Slovania pri butyľke sa okamžite družia. Len nakladané uhorky nám k tomu chýbali. Prišiel ešte jeden jeho kamarát a pospomínali, ako sa boli družiť na Slovensku v okrese Stará Ľubovňa. No a veľmi sa im u nás páčilo, aký dobrosrdečný národ sú tí Slováci, ako sa vedia dobre zabávať, no a slivovicu chválil. A aké pekné piesne máme, aj pomalé, aj rezké, že až žilky rozihrajú. Takto sme sa družili dlho do noci. Aj zaspievali sme si, niekoľko ruských som poznal, napr. Сулико (Suliko), Волга, Волга, мать родная (Volga, Volga, mať rodnaja), Kатюша (Kaťuša), Калинка (Kalinka), Через горы, реки и долины (Čerez gory, reki i doliny), Вечерний звон (Večernij zvon), Где эта улица, где этот дом (Gde eta ulica, gde etot dom). Oni pridali ešte dáke ukrajinské dumy, ktoré som ja nepoznal, ale som aspoň hmkal pri nich a tú o Dnepre, ktorej slová som tiež ako-tak poznal У прибрежных лоз, у высоких круч (U pribrežnych loz, u vysokich kruč), ja som najprv také tie pomalé (priznám sa, trochu falošne, tak ako to ja viem, ale nemôžem si pomôcť, rád si zaspievam tak potichu také ťahavé): Keď mi srdce choré, Padá lístok z javora, Na Kráľovej holi, Prečo ste ma vyvolali z krčmy von a hmkali zas oni, na rýchlejšie už neostalo času. Dievčatá do mňa už dávno drgali, aby som prestal, ale prestaňte, keď ste v najlepšom švungu. Veru, ani sa mi nechcelo odchádzať, dievčence ma museli nasilu ťahať. Ešte sme sa stihli dohovoriť s Míšom, že sa ráno o ôsmej stretneme a po polnoci sme odišli do hotela.
Ráno o ôsmej v hale hotela čakáme milého Míšu (alebo Mihálya), ale ten nechodí. Štvrť na deväť, nič. Pol deviatej, stále nič... O deviatej štartujeme, reku, už sme sa načakali dosť, a ešte máme vybaviť ГОССТРАХ - poisťovňu. Ideme teda, prichádzame na koniec jednosmerky, a tu z námestia odbočuje do protismeru známe žiguli a v ňom náš známy Михаил. Ako sa on dostal v noci autom domov, to sme si nevedeli ani predstaviť. Zastaneme vedľa seba pri ústí ulice, okienkami oproti sebe, stiahneme okienka, pozdravíme sa. Vyjdeme všetci von, vystískame sa a milý priateľ Michail nám podáva butyľku Перцовая водка - paprikovica. Kto skúsil paprikovicu, ten vie, čo je to. Správny to chlap. My sme mu večer dali nejaké drobnosti pre deti: žuvačky, suveníry, odznaky a tak, ktorých som na každú takúto cestu vždy bral celú kopu. Ešte raz si potrasieme rukami a ideme do poisťovne na námestí vybavovať si svoje záležitosti.
