Školské časy. Škola – stará prízemná budova so suchými záchodmi, drevenými búdkami v kúte školského dvora ako za cisára pána. V triedach čierna drevená naolejovanú dlážka, v kúte kachle na ručné prikladanie dreva, v jednom kúte stojan s lavórom a vodou, veľké lavice s kalamármi. V zime ráno v triede zima, cez deň o čosi teplejšie ako vonku.
Ako mladšie deti sme do školy chodili popoludní, dopoludnia chodili vyššie ročníky, do ktorých chodili aj žiaci zo susedných dedín. Po výdatných raňajkách (hustá krompľová polievka alebo hrniec čerstvého kozieho mlieka s okruhom chleba) som vypadol z domu, cez školský rok som sa vrátil, keď som počul vyzváňať zvon na zvoničke na obed, cez prázdniny keď sa zvečerilo a keď mi už v bruhu vyhrávali Cigáni. Celá moja školská výbava bola doma ušitá „kapseľka“ - taška z konopného plátna, prehodená cez plece, v ktorej bola jedna písanka, šlabikár, počtovnica a ceruzka-griflík. A ešte knižôčka náboženstva, z ktorej si dodnes pamätám obrázok plochej Zeme. Vyučovanie začínalo i končilo modlitbou (Otčenášom), spoločne pre evanjelikov i katolíkov. Na vysvedčení mám známky z náboženstva ešte aj v r. 1952, to už v Bystrici, kedy som ho prestal navštevovať. Telocvičňa v škole samozrejme nebola, ale pohybu na školskom dvore bolo dosť. Starší žiaci namiesto telocviku pochodúvali po dedine a spievali do pochodu napr. Vy stromečky okolo Rajčianky alebo Slovenské mamičky pekných synov máte. A za nimi si vykračovala celá perepúť malých šarvancov.
Celé dopoludnie alebo celý deň sme sa ako chlapci hrávali nielen po celej dedine, ale po celom chotári obce. Učenie doma? To sme nevedeli, čo to je. Stačilo nám, čo sme sa naučili v škole. Veď komu by sa aj doma chcelo učiť, keď vonku bolo tak pekne a plno kamarátov. A aby rodičia s nami počítali príklady? Stará mama ma doma učila akurát náboženstvo. Keď načínala chlieb, nikdy ho nezabudla prekrižovať nožom zo spodnej strany. Pred každým jedlom som sa musel pomodliť a umyť si stačilo ruky. A možno to bolo aj k niečomu dobré, že sa nedodržiavala tak hygiena ako teraz. Boli sme otužilejší a imúnnejší voči chorobám. Ale čo je pohyb a voľnosť, to sme teda vedeli dobre.
Náš deň v lete (keď som ešte nechodil do školy, príp. ako školáka cez prázdniny) vyzeral asi takto: ráno som sa poriadne najedol, odišiel z domu, zišli sme sa chalani, hrali sme "pigu" (palica, zahrotený kolík), guľky (to bol poklad, keď mal niekto peknú farebnú sklenenú alebo dokonca oceľovú guľku, tie boli ťažšie a ľahšie sa nimi vyrážali súperove guľky), alebo sme sa rozdelili na jánošíkov (partizánov) a pandúrov (nemčúrov), jánošíci dostali náskok povedzme 500 m napr. kým prídu od trafiky ku zvoničke (hodinky nemal nik, tak sme nemohli dať časový náskok) a potom sa rozbehli pandúri hľadať a chytať jánošíkov po celom chotári obce. Po chotári, to znamená aj po poliach, aj po čerstvých strniskách a bosí. Vtedy strniská neboli vysoké 20 cm, len také nizučké a ostré, veď sa všetko kosilo ručne kosami. A slama tiež mala svoju hodnotu, rezala sa na sečku, postieľalo sa ňou pod kravy. Domov sme sa vrátili až večer,unavení a hladní, ale spokojní a hneď sme zaspali aj bez rozprávania rozprávok. To boli časy! Kdeže dnešná mládež. Zájde za roh domu, a mamky sú už celé bez seba od strachu, či sa ich miláčikom niečo nestalo.
Priateľ-bloger Grzegorz mi pripomenul plieskanie bičom: to tiež musel vedieť každý chalan - zakrútiť ním nad hlavou a zaseknúť, zaraziť tak, aby jeho zvuk bolo počuť široko-ďaleko. Biče boli dvojaké: také frajerské pre pohoničov koňov, volov alebo kravičiek na dlhom bičisku taký symbolický vyzdobený bičík a poriadne pastierske na krátkom vycifrovanom bičisku, veď pastieri mali dosť času na ich vyzdobenie vyrezávaním, podobným ako na fujare, ale vlastný bič bol hrubý a dlhý. Oba druhy pospletané zo švíkov vypracovaného remeňa, na konci rozstrapkané, koniec tvorilo obyčajne niekoľko konopných pramienkov, lebo koniec biča vydával ten slávny zvuk. Veď preto sa aj hovorí: Na konci bič plieska. A niektorí kamaráti sa aj nedobrovoľne stali obeťami takého biča: to keď dáko nazlostili otca a poruke bol len bič, tak na zadku mali aj klobásy od biča alebo od remeňa. Ej, veru, taký bič vedel narobiť svoje na jemnom detskom zadočku. A ostatní sme ich potom mohli len ľutovať, chudáčikov, lebo každému sa to mohlo pritrafiť.
Zbieranie húb. Okolité listnaté lesy boli bohaté na huby, na ktoré som chodil s bratrancami. Pochodili sme ich všetky krížom krížom bez sprievodu dospelých. Zbierali sme len pravé hríby, suchohríby, kozáky a kuriatka. V dospelosti mi k nim pribudli ešte bedle na rezne, chuťovo podobné teľacím rezňom. Manželka zbiera aj rýdziky a plávky a hoci sú to vynikajúce huby, ja ich zo zvyku nezbieram, ale pochutiť si na nich pochutím tiež rád, nech sú upravené na hocijaký spôsob.
Každú nedeľu samozrejme návšteva kostola. Ako malý šarvanec som veľmi závidel starším chlapcom, ktorí chodili aj s dievčatami na chór. Ja som musel sedieť v lavici so starou mamou. V kostole mal každý svoje miesto, takže hneď bolo vidno, kto chýba. Vtedy neboli pokladničky pri východe z kostola, ale počas bohoslužieb sa zbieralo do zvončeka. Na dlhej palici zavesená vycifrovaná kapsička, ozdobená šnúrkami a doplnená zvončekom, a tou sa šibrinkovalo popod nos, kým človek neprispel dobrovoľne-nútene na oferu. Nepríjemné bolo, keď pred niekým zvonček dlho vyzváňal. A niekedy to bolo aj zábavné, keď sa človek tak znezrady prebudil na vyzváňanie zvončeka pod nosom zo spánku alebo len takého podriemkávania, takého sekundového, keď si človek uvedomuje, že nesmie zaspať, ale oči sa mu automaticky zatvárajú. Vodiči poznajú ten sekundový spánok, ktorý je veľmi nebezpečný. Veľmi sa mi páčilo, keď farár vystupoval na kanceľ v prednej časti kostola, tak veľmi, že som sa aj ja chcel stať farárom.
Na štedrý deň ma stará mama predvečerom zašikovala do kostola alebo medzi baptistov, kde sme pri modlitbách a speve vyčkali večer. Keď sme sa vrátili domov, v pravom prednom kúte izby nad slávnostne prestretým stolom už visel zavesený na povale vyzdobený vianočný stromček, ktorý nám priniesol Ježiško. Na stole vahanček, v ňom jablká, orechy... a pri ňom veľký vianočný koláč. V jednom rohu pod obrusom zrno a drobné peniaze. No a skromné vianočné darčeky. Večer chodievali Cigáni spievať pod okná koledy za kus koláča alebo slaniny. Štedrovečerná večera pozostávala z kyslej hríbovej polievky takej so zátrepkou s údenou klobásou, zemiakov s bravčovým údeným, makových opekancov a varených sušených sliviek. A hoci manželka teraz pre rodinu vždy pripravuje kapustnicu s hríbami, mne pripraví hríbovú polievku, a musím povedať, že takú výbornú ako robievala mama, a pre vnučky makové opekance.
Veľká noc. Kozliatko, také malé, také hravé, voľne pobehalo a vyskakovalo po dvore, sem-tam vybehlo na ulicu, nemuseli sme sa báť, ža ho zrazí auto, veď v dedine nebolo ani jedného. A čakala ho smrť a cesta na plech na pečenie na Veľkonočné sviatky. Ako koláč sa pieklo husté kozie mlieko-kurastra.
Na Vianoce som chodil vinšovať len po rodine, na Veľkú noc oblievať (v dedine sa nešibalo, len oblievalo) tiež po rodine a niektoré spolužiačky.
O preťaženosti dnešných detí sa asi pochybovať nedá. Učia sa veľa, samozrejme, vedia omnoho viac ako sme vedeli my, ale my sme žili ten svoj krásny detský život, plný voľnosti a pohybu. Mnohí starší dnes hovoria, že dnešná mládež je nevychovaná. Ale keď sa tak obzerám dozadu, my sme tiež neboli žiadne kvietky, navyvádzali sme sa toho habadej. Ja si myslím, že dnešná mládež je taká, akú ju vychovala naša generácia.
