Čakáme na vrútockej stanici, čakáme, rýchlik nechodí. Spytujeme sa v informačnej kancelárii, čo sa stalo. Vraj kdesi pri Štrbe bola veľká havária, vlak vykoľajený, zatarasil obe štreky. Čo robiť? Odložiť cestu, keď sme mali mať účasť na odbornom seminári? To neprichádzalo do úvahy.
Tak som sa vrátil do Martina, zobral auto a šli sme. Vodíčský preukaz som mal tak tri mesiace, auto dva. Ale trúfal som si, veď odvážnemu šťastie praje. Alebo aj inak: keď je šťastie unavené, sadne aj na somára. Cesta celkom fajn, žiadne problémy. Prídeme do Brna, v čase veľtrhu bohovsky hustá premávka, veď počas veľtrhu všetky cesty viedli do Brna. Áut rôznych značiek naverímboha, oči sme si išli vyočiť... Ako čerstvému šoférovi mi dalo zabrať sledovať premávku a súčasne sa orientovať podľa značiek. Držal som sa teda osvedčenej zásady: sleduj pozorne toho pred tebou, lebo ak doňho vrazíš, na vine si ty, ak niekto vrazí do teba, na vine je on. Na jednej semafórmi riadenej križovatke už neďaleko výstaviska sme prefrčali cez ňu, ale za ňou dopravný bezpečák zodvihol tú svoju neslávne známu placku.
Zastaneme na kraji, on podíde k nám, zasalutuje a hovorí:
- Dobrý den, pane řidiči. Silniční kontrola. Prosím si vaše doklady, - prihovára sa mi tým známym - no mne dovtedy ešte neznámym - heslom. No, už je zle, myslím si.
- Prosím, nech sa páči, - a podávam občiansky, vodičský a malý technický preukaz. Okrem občianskoho zvyšné dva úplne nové.
- Pane řidiči, víte, jakého přestupku jste se dopustil?
- Nie, neviem, ale keď mi poviete, budem vedieť.
- Přejel jste na červenou.
- Na červenú? To nie je možné, veď som šiel tesne za tým predo mnou a ten prešiel, - až teraz som si uvedomil, že som vlastne nepozeral na semafór, ale len na toho predo mnou, na jeho brzdové svetlá. Dokonca som žiaden semafór ani nezaregistroval, lebo dovtedy som ešte nikdy nešiel cez semafórom riadenú križovatku.
- Víte, že je to vážné porušení pravidel silničního provozu? Co by vám na to řekli moji kolegové v Martině?
- Neviem, ale my v Martine nemáme žiaden semafór. Viete, prvý raz v živote som išiel cez takúto križovatku a prvý raz som aj tu v Brne. A chcel by som si z Brna odniesť tie najkrajšie spomienky.
- Nu dobrá, ať tedy máte hezké vzpomínky na Brno, ale příště si dejte lepší pozor, - vracia mi doklady a s úsmevom salutuje.
- Ďakujem pekne a nezabudnem na vás.
A fakt, že stále na toho príjemného mladého príslušníka spomínam v peknom dodnes a venujem mu aj tento príspevok.
