Jednu takúto brigádu v r. 1959 som absolvoval v severnom kúte Oravy, na poľských hraniciach. Doslova na hraniciach. Kto to poznáte, viete, kde sa nachádza rašelinisko Suchá Hora. Kameňom sme mohli z neho prehodiť československo-poľskú hranicu. Sem-tam boli rozhľadne pohraničníkov akoby posedy poľovníkov. A tam, úplne na hranici bola malá železničná stanička, možno ešte z čias Franz Jozefa, kde končila štreka Trstená - Suchá Hora. Z Kraľovian do Trstenej chodil jeden vláčik, tam sa prestúpilo, z Trstenej do Suchej Hory druhý. Počet cestujúcich na tejto lokálke sa dal spočítať na prstoch jednej ruky. Kedysi štreka viedla aj ďalej do Poľska, v čase našej brigády však už boli šíny cez hranicu vytrhané a stanica Suchá Hora bola konečnou. A rašelinisko bolo pri tejto konečnej stanici železnice.
No ale poďme k tej Suchej Hore. Len tak mimochodom, vedúci stanice a výpravca v jednej osobe mal krásnu dcéru, čiernookú, tmavovlasú (vtedy sa farba vlasov ešte nemenila zo dňa na deň, alebo lepšie povedané nemenila sa vôbec), takú akurát, ale to je už odbočenie. Na brigáde boli spolu chlapci aj dievčence, chlapci budúci prvoročiaci-strojári, dievčence budúce druhoročiačky-strojárky. A tie nás poúčali o tom, ako to na takej vysokej škole chodí, ako sa dá a má pomerne ľahko študovať. Pre nás to boli už svetaskúsené dievky. Veď rozdiel medzi strednou školou a vysokou školou bol poriadny, ale v praxi sme to vychutnali až po prázdninách. Pre skrátenie času po smene sme chodievali vlakom do Trstenej, predsa len to bolo mestečko, z rašeliniska, kde bola aj ubytovňa, to bolo trochu ďaleko aj do dediny a stanicu sme mali pod nosom. Cez voľné dni sme chodili po okolitých kopcoch, veď horná Orava je nádherná svojimi Roháčmi, vždy je tam čo objavovať.
Keď sme v Trstenej chceli zostať trochu dlhšie, dievčatá len povedali výpravcovi (či prednostovi stanice?), ktorým vlakom sa plánujeme vrátiť a poprosili ho, či by na nás prípadne trochu nepočkal a tak ten vlak na nás čakal niekedy aj štvrť hodiny po plánovanom odchode. A nič sa nestalo.
Nezneužívali sme to, ale sem-tam sa nám to aj pritrafilo. Pri dobrej vôli sa všetko dá, len treba chcieť. Neviem, ako to vykazovali železničiari, to meškanie, ale v ústrety nám vychádzali aj bez bakšiša. Bakšiš vtedy bol neznámy pojem, ani všimné alebo niečo podobné. Konečne, ako študenti sme na ten bakšiš ani nemali. Stačil však pekný úsmev našich dievčat, to bol bakšiš za všetky drobné, ten to poľahky vyriešil. A ešte nám výpravca aj s úsmevom zamával.
