* * *
.
.
Obyčajný, ako sa aj patrí úctivý oznam o zmene adresy zo Špitálskej ulice č. 3 na Ondrejskú ulicu č. 23. Nič nie zvláštne, odosielateľ to posiela svojim klientom. Nič by nebolo zvláštne, keby to bol oznam v slovenčine. Ale okrem poštovej pečiatky a pár vecí na adresnej strane v adrese prijímateľa, určených hlavne poštárom ("Svätý Jur - ž. Br. - č. d." nič nie je v slovenčine, no pripúšťam, že vtedy mohlo byť po slovensky aj "Tiskopis" a nepouživalo sa ešte "Tlačivo" - v tom som si nie istý). V adrese oslovenie "Tek.", za menom "úrnak". Vlastná oznamovacia časť je v maďarčine a nemčine, ešte aj ulice sú v týchto jazykoch ("Kórház ucca", "Spitalgasse" a "András ucca", "Andreasgasse"), hoci sú súčasťou adresy. Slovenský text oznamu pritom v tlačenom dokumente chýba.
Chápem, že starým Bratislavákom, Prešporákom, Pošóňákom sa cnie za týmito časmi. Spomienky sú predsa len spomienky. Aj ja si rád zaspomínam a rád pritom používam sem-tam slová a výrazy, ktoré ma naučila stará mama. Tie dodávajú textu akýsi "šmrnc", robia ho takým originálnejším. Rád si prečítam aj články iných autorov, ktorí nárečové výrazy používajú, najmä ak článku pridávajú na autentickosti. Nechápem však, prečo nejaký Lehoťan, len čo príde do Bratislavy, zabudne, ako ho jeho rodná mati učila pekne mäkko rozprávať alebo hutoric a hneď začne tvrdo. Nemyslím tým, že má hovoriť, "ako mu zobák narástol", to nie. Ale predsa len... A pritom sa drží Štúrovej zásady: "Píš, ako počuješ". Lenže on už nepočuje rodnú mater, už je to preňho reč "sedlákov" (ani nie "sedliakov", "lazníkov"). Preto aj tu na blogu sa stretávame s takými nezmyslami ako "slušný ludia" namiesto "slušní ľudia", "pekný mamlasi" namiesto "pekní mamľasi" a pod.
