Mám niekoľkodňové strnisko, lebo bradu a fúzy si obyčajne strojčekom strihám (nie holím) štyrikrát do roka na pohanské sviatky: dva slnovraty a dve rovnodennosti.
Tak teda začína rozhovor:
Ona sa milo usmeje a spýta: "Nepotrebujete oholiť?"
Ja: "Ďakujem, nie. Nosím bradu a fúzy".
Ďalší rozhovor:
Milo sa usmeje a spytuje sa, čo sa mi stalo.
Ja jej: "Mal som nehodu. Zrazilo ma ako cyklistu auto."
Ona na to: "A nechcete sa poďakovať Najvyššiemu, že sa to pre vás tak šťastne skončilo?"
Ja: "Poďakovať Najvyššiemu? A za čo? Že na mňa poslal z vedľajšej cesty toho šoféra s dodávkou?"
. . .
Pre nezainteresovaného veriaceho je to zásluha Najvyššieho, keď niekto z nehody vyviazne pomerne dobre. Bez ohľadu na okolnosti prípadu. Veď taká bola vôľa Najvyššieho, a tú nepozná nik, iba Najvyšší.
Preto ľudská spravodlivosť, napriek svojim nedostatkom, sa mi zdá spravodlivejšia, ako tá spravodlivosť Najvyššieho. Má svoje pravidlá, každý sa podľa nich môže riadiť a vie, že bude niesť za ich porušenie aj zodpovednosť. Nebude mu stačiť len vyspovedať sa a úprimne alebo i neúprimne oľutovať.
Pozn.: Ospravedlňujem sa za neúčasť na diskusii, ale píšem to v postelijedným prstom pravej ruky, ľavou rukou len pridŕžam laptop, takže aj napísanie takéhoto krátkeho článku mi trvalo takmer pol dňa. Ďakujem za pochopenie.
