* * *
Na staré kolená sa znova stávajú mladými šrácmi. A to nielen psychicky a fyzicky (chôdza po štyroch alebo aspoň po troch), ale aj materiálne. Znova si zvykajú dostávať mesačné vreckové ako keď boli deťmi a z toho vydržať každý mesiac od dôchodku do dôchodku.
Tu je niekoľko spôsobov, ako sa dostať k vreckovému v pokročilom veku:
Jeden môj kamarát-filatelista sa dohodol s manželkou takto: manželka nemá žiadneho koníčka, on má jedine filateliu. No a tak sa dohodli tak, že na ten jeho koníček pôjde časť jeho dôchodku, ktorá presahuje dôchodok manželky, takže na spoločnú domácnosť budú prispievať obaja rovnakým podielom. Tým má automaticky zaručenú aj každoročnú valorizáciu vreckového. Nedá sa to však použiť v prípade, ak manželka má vyšší dôchodok.
Iný kamarát to s manželkou riešili takto: manželka je fajčiarka - jednu krabičku denne, on pivár - dve pivá denne. Tak aby nebol ani jeden ukrátený, denne dostávajú zo spoločného dôchodku približne rovnaké vreckové obaja: ona na škatuľku cigariet, on na dve pivá. A mier v rodine a dobrá pohoda je zaručená naďalej, len to chce vzájomné porozumenie pre toho druhého. Zatiaľ to rešpektovali obaja aj po zvýšení cien cigariet alebo piva, aby nemuseli prechádzať na menej kvalitné, ktoré škodia zdraviu. Stále teda rovnaké značky.
Ďalší kamarát to má zariadené zas tak, že na sobotu alebo nedeľu ide na brigádu a zárobok mu ostáva ako vreckové. Nuž, tak sa to dá, kým človek vládze. Ale zas on chodí len na také brigády, kde nepotrebuje extra veľkú telesnú námahu, a keď už nebude vládať ani toto, tak už nebude potrebovať ani vreckové, lebo bude sedieť alebo ležať stále len doma.
Aj ja (alebo moje koníčky) "fungujem" z vreckového a tak si "užívam" život. Na kŕmenie koníčkov dostávam pevné mesačné vreckové. Niekoľko rokov však nebolo valorizované, nedávno domáci financminister mi ho valorizoval odrazu o 40 %, takže pekný jednorázový skok na dlhšie obdobie. Veľa toho zas nepotrebujem, po horách chodím peši, po Turci na bicykli, len kedy-tedy použijem autobus, volejbal nestojí nič, fotografovanie rovnako, no filatelia niečo stojí, aj pravidelné dve utorkovovečerné pivá po volejbale ako náhrada za vypotené tekutiny, sem-tam s kamarátmi ďalšie pivá a kedy-tedy niečo vnučkám - zmrzlina, cukríky... Pri volejbale je to však tak na rozhraní druhej a tretej mladosti, lebo ako dôchodcovia robíme sparingpartnera mladým dievčatám a ženám.
A tak pomaly plynie tá tretia mladosť.
Človek si to nechce pripustiť, ale predsa len roky sú roky, tie sa nedajú zastaviť ani oklamať. Presvedčil som sa o tom aj minule v Bratislave. Keď som sa potuloval po meste, po miestach, kde sme chodili ako vysokoškoláci cvičiť do terénu na periférii prískoky a pod. aj s dymovnicami a slepou streľbou, kdesi na Pasienkoch alebo hoci aj na ktoromsi nádvorí neďaleko cvernovky, už som to tam nepoznal. Zastavané, troška voľného priestoru tam nieto. Na jednej ulici sa spytujem istej mladej slečny: "Prepáčte, slečna, ako sa dostanem tam a tam?". A ona mi odpovie: "Ujo, tamto si nasadnite na autobus číslo to a to, zvezte sa jednu zastávku, je to tam hneď naľavo, veď tam to už nájdete". Ale zas po tej Bratislave som sa aj dosť navozil, kým som všetky tie staré miesta ponavštevoval a pofotil, a ani raz sa mi nestalo, žeby niekto mladý vstal a ponúkol mi miesto.Tak neviem, či ja tak biedne vyzerám, že neprejdem ani tú jednu zastávku peši, alebo tá bratislavská mládež sa tak ponáhľa a tak si dokáže vážiť svoj drahocenný čas, že kvôli tomu, aby ušetrila tých päť minút chôdze, radšej čaká štvrťhodinku na autobus. Viem, my sme si nevedeli tak ceniť ten náš čas ako dnes títo mladí. Máme sa ešte čomu učiť od nich aj na staré kolená.
