- Pravdaže, dávno. V Bystrici, veru v Bystrici. A na dôchodku, veď už máme svoje roky, nie? Za živa v Bystrici a po smrti v nebi. A v nebi už mám vyhliadnuté to svoje miesto. Také pekné, radosť tam bude žiť medzi anjelmi a anjelkami. Ale poďme dakde zahasiť ten smäd. Od rána som už v tejto horúčave aj vysmädol.
- Veru, aj ja už mám pípeť na jazyku. Pravda, pravda, - pokračuje Milan v načatom rozhovore cestou do najbližšej krčmy. - A ja ti raz neviem, či mňa do toho neba pustia, alebo sa budem pekne škvariť v pekle. Vieš, celý život som žil hriešne. Už ako malý som klamal rodičov, aby som nedostal výprask, pánu farárovi som chodil na čerešne, ako starší som v kostole na chóre vyryl do lavice meno mojej frajerky s prebodnutým srdcom, podvádzal som ťahákmi v škole. A koľko frajerok som mal, ani by som ich už vari spočítať nevedel. No, na mená všetkých si už rozhodne nespomeniem. A aj za ženu som si zobral luteránku. A na dôvažok som ani deň sviatočný vždy nesvätil... Ani ako futbalový rozhodca som nepískal vždy spravodlivo, aj to musím priznať, však dobre vieš, ako život beží, - to už dokončoval pri dobre vychladenom penivom moku.
- Len sa ty nič neboj, tam hore svätému Petrovi vysvetlíš, že to všetko bolo pod nátlakom. No a keď si sa bál, že ťa otec vyobšíva, nebol to vari nátlak? A keď ti hrozila päťka, nebol to tiež nátlak? A keď si bol zamilovaný, to si bol ako slepý, ako mechom ovalený, a to sa musí odpustiť, to je tiež určitý druh nátlaku, keď ti tak krv búši, všetko v tebe sa búri, len vybuchnúť. Tam si človek nerozkáže, veru nie. A keď si chcel zarobiť a robil si aj v deň sviatočný, nebol to nátlak? A keď si sa bál, že ťa zrúbu domáci fanúšikovia, nebol to nátlak? Tak vidíš, všetko si robil pod nátlakom, z núdze. Z núdze ti to bude ešte cnosť. A aj v Písme stojí: "Nevedomosť hriechu nečiní". To len ľudia si vymysleli zásadu: "Neznalosť zákona neospravedlňuje". No tak čože? Veru tak, kamarát môj zlatý.
- A možno máš aj svätú pravdu. Hneď si ma trochu upokojil a potešil. Ale aj napriek tomu, raz som ti mal rozhodovať v jednom meste. Prišli ti za mnou domáci funkcionári, tak sme sa dohodli, že v poli všetko budem pískať proti nim, tam, kde o nič nepôjde, ale v prípade potreby proti hosťom odpískam jedenástku a domáci musia vyhrať, čo by aj kombajny z neba padali. Aj tľapli sme si ako poriadni chlapi. A keby len tľapli...
- A čo, bolo to treba odpískať tú jedenástku?
- Bolo, bolo. Celý zápas som pískal proti domácim, skoro sa nedostali za pol ihriska, každú maličkosť, fanúšikovia nadávali, vyhrážali sa, skaly, peniaze, kľúče, fľaše a čojaviemčo ešte po mne lietalo, našťastie mali fanúšikovia akúsi zlú mušku. Aj hostia si mysleli, že nadŕžam im, až päť minút pred koncom som odpískal tú dohodnutú nafilmovanú jedenástku a domáci vyhrali 1:0. Domáci fanúšikovia ma div nezmlátili, že som pískal proti nim, len hráči hostí ma chránili svojimi telami. Aj v novinách písali, aký som bol zaujatý proti domácim. A domáci funkcionári sa len potichu usmievali popod bajúzy, no a ja s nimi. Všetci spokojní.
- Keď sme už pri tom futbale. Pamätáš, ako to bolo kedysi? V Bystrici hokej, vo Zvolene futbal. A dnes je to hore nohami, úplne naopak. Pamätáš na tie zápasy Bystrica – Zvolen? Aj mimoriadne vlaky chodili, aj policajti z celého kraja boli stiahnutí a mali pohotovosť. To bol futbal, nie toto, čo hrajú teraz títo invalidi. Veď to ti ani poriadne do lopty nevie kopnúť, ani pobehnúť, ani zoštopovať, zaseknúť. Ešte tak pánubohu do okien strieľať, všetkým svätým obloky porozbíjať. Ktorým smerom je obrátený, tam vystrelí.
- Veru, to keď za Zvolen hrával ešte Ďulo Bešina, mašinfírer, to bol futbalista. Ani kanonieri by sa za jeho delovky nehanbili. A pamätáš sa, keď hral Zvolen v Žiline proti Opatovej, tam ti Novodomskému dal gól z polovice ihriska, hneď z výkopu to vrátil rovno do brány. Brankár sa za loptou nestačil ani obzrieť, len ju vyťahovať. Ďalšie góly pridali Hrdlička a Remaník, Zvolen vyhral 4:1 a postúpil do moravsko-slovenskej ligy. Celý štadión vtedy kričal: „Bešina – to je naša mašina!“.
- Pamätám na to. Čo som aj Bystričan, ale na tie zápasy Zvolena som chodil tiež. Veď aj v Žiline bol mimoriadny vlak, nie ako teraz, že za rebrinák fanúšikov sa nenazbiera ani doma. A pamätám si aj ďalších výborných futbalistov Zvolena, brankárov Vachovca, Holeša, Mozolániho, obrancov Šouca, Hrivnáka, Lásika, Slosiarika, záložníka Pivarčiho, Šveca, útočníkov Hrdličku, Bosáka, Žitniaka, Gáboríka, Škripka a ďalších.
- Jój, to hrávali ešte pri židovskom cintoríne na škvare, za ihriskom elektrárenský kanál a neraz sa v ňom nedobrovoľne vykúpal aj sudca, to aby vedel, ako má vo Zvolene pískať. A veru sa to aj nejeden naučil, čo ti mám hovoriť. Veru, tam ich učili, ako majú hvízdať. A keď chceli zdržovať, tak stačilo kopnúť loptu do kanála, a z neho ju lovili podobne, ako keď v kostole vyberajú do zvončeka. Vybehli s takým dlhým drúkom, na ňom sieťka ako na basketbale, ale nie bezodná, a do tej chytali loptu z kanála. No a keď išli hrať do Lanžhotu, Brna, Gottwaldova, Olomouca, Prostějova či Vítkovíc, to vysielal na pľaci miestny rozhlas, ľudí pod ampliónmi ako na prvomájových oslavách. Vidíš, aj ja ako Zvolenčan si tiež pamätám zopár Bystričanov: Zachar, čo bol aj majstrom republiky v kolkoch, Dobrovič, to tiež bol vychýrený bek, Patkoš v zálohe, Ország v útoku, ale veď vtedy v každom mužstve bolo zopár vynikajúcich. Kdeže dnes, len také nemehlá. A pamätáš tie silvestrovské futbaly? Pred 55 rokmi sa ešte nehrávalo na snehu ako dnes, ale vo Zvolene každý Silvester hrali AC Štácia proti FC Mesto. A predzápas Evanjelici – Katolíci alebo Ženatí – Slobodní. To ste vy v Bystrici nemali...
- Jój, to nie. Ale pamätám aj starého Kelenského, aj Lehotského na bicykloch... tých trénerov. A predsedu Matušku, kronikára Krošláka...
- Veru, Zvolen sa má čím chváliť: narodil sa tu jeden z nejlepších československých trénerov Ježek, za ZTK začal chytať Dodo Reiman...
A takto mládenci spomínali na zlaté časy zvolenského futbalu a počet pív utešene rástol.
Pozn. Venované starým zvolenským a bystrickým futbalistom, ktorí nám kedysi rozdávali radosť svojím umením.
