*
K internetu som sa dostal prvý raz v r. 1997 v práci, potom som mal po zmene zamestnania pár rokov prestávku. Neskoršie ho mal doma syn, tak som chodil k nemu. Teraz ho má aj syn, aj dcéra, od Vianoc 2005 aj my. Spočiatku som na ňom len tak lozil po svete, obdivoval, čo všetko tu človek môže nájsť... Objavil blog sme a zúčastňoval som sa tam diskusií, až ma niektorí diskutujúci vyzvali, aby som si založil vlastný blog. A tak po dva a pol mesiaci som uverejnil svoj prvý článok. Spočiatku tie články pribúdali rýchlo za sebou, ale potom som sa zháčil: v prvom rade treba žiť, už ti toho toľko nezvyšuje do amen, aby si zas až tak plytval časom blogovaním, najprv ži a až potom vo zvyšnom čase bloguj! A tak frekvencia klesala, až sa ustálila na jednom článku týždenne, obyčajne v utorok dopoludnia. Alebo aspoň tak, že karmovateľný článok len jeden týždenne a prípadne aj nejaký nekarmovateľný kratučký alebo súkromný ako tento.
*
Spočiatku som hltal takmer všetky články, časom som sa naučil vyberať si. Veď načo čítať všetko, keď niekedy za jeden deň je aj desať článkov o tom istom. Má význam čítať to? Dozviem sa niečo nové? Veď to je naozaj len mrhanie drahocenným časom, ktorý už musím vážiť zlatníckymi váhami. Každý z autorov si myslí, že jeho názor je ten najlepší, najoriginálnejší, a pritom všetky sú "akoby ich jedna mater mala", akoby boli písané na objednávku z jednej centrály. Tak niekedy idem rovno na diskusiu, prečítam pár diskusných príspevkov a idem ďalej, na článok ani nepozriem.
*
Nepáči sa mi, že niektorí blogeri nemajú na seba uvedený žiaden kontakt. Pod menom nemajú uvedené žiadne spojenie, hodia článok na blog a do diskusie k nemu sa nezapájajú. Ak mám pripomienku, ktorú by som im rád poslal neverejne, nemôžem, lebo neviem ich e-mail a ako krátka správa sa nedá, keď v diskusii sa neukážu.
*
Moja blogerská kariéra:
- prvý diskusný príspevok: 26. 12. 2005
- prvý uverejnený článok: 12. 3. 2006
- zaradenie medzi VIP-blogerov: 28. 6. 2005
- vyradenie spomedzi VIP-blogerov na vlastnú žiadosť: 12. 7. 2006
Ako v živote, aj na blogu som už teda všeličo preskákal, všeličo skúsil, všeličomu sa podučil. Aj na staré kolená.
*
Blogera síce poteší vysoká karma, ale karma je dosť zvláštne kritérium. Niekedy stačí dať do nadpisu jedno vychytené slovo... a karma podarene stúpa. Podobne je to s čítanosťou, lákavým nadpisom tiež stúpa. Obal predáva tovar. Nieže by človeka nepotešila vyššia karma, ale napriek tomu najviac ma poteší, keď si v niektorý deň pozriem čítanosť starších článkov a vidím, že pri mnohých z nich je v ten deň čítanosť 1-2-5. Tým síce karma článku klesá, veď ktože by už klikol na článok spred mesiaca, spred roka..., ale to zaujatie čitateľa poteší viac. Teda to zaujatie čitateľa je pre mňa viac ako karma samotná.
*
Za svojho blogovania som sa virtuálne zoznámil s mnohými blogermi i diskutujúcimi. S niektorými z nich nielen zoznámil, ale aj spriatelil. A s niektorými som sa už stačil aj rozísť. Nejdem spomínať žiadne mená, lebo nie všetkých by som asi spomenul, tak radšej nikoho. Ale ďakujem tým, ktorí ma v začiatkoch povzbudzovali a radili mi. Niekedy niekomu teraz už aj ja poradím. Od niektorých som dostal pochvalu, niektorí ma nazvali aj starým somárom alebo láskavo starým senilným dedkom. Človek každému nemôže ulahodiť. Pretože mám zdravotné problémy, na blogstretká nechodím a osobne som sa zatiaľ stretol len s tromi blogermi.
*
Články obečajňe ňepíšem na ostatnú chvíľu. V zásobníku článkov mám vžďi ňjekoľko hotovích článkov, stačí ich aktivovať, ale ňechávam ich dozrjeť. Veď aňi ňevikisnutí chlieb dáko veľmi ňechutí. Daktoré mám dokonca hotové aj s ňjekoľkotíždňovím aľebo aj ňiekoľkomesačním predsťihom, ak sú k ňejakej víznamnej udalosťi, k ňejakému víznamnému dátumu. A daktoré mám aj aktivované so značním predsťihom. Ak bi som odišiel do pekla, ľebo do ňebíčka sa ňedostaňem a aňi bi som tam ňechcel, dlho bi mi tam bolo len tak s aňjelikmi a anjeličkami sa hrať, tak bi článok višiel ako posmrtní a ňik by o tom aňi ňeveďel, že som už na pravde božej, akurát vnučka, keď bi si ho prečítala.
*
A nakoňéc dačó aj po máľiski (taktoka be to vizeralo, kobe blogeri písaľi nárečín, ved reč v každé ďeďine je inakšej): Son rád, kod ma ľiďej čítaju, kod ich dačin interesujen. Ďakujen jin za jich pripoménke a postrehe, keré mi píšu v debaťe k článkon. A vinšujen jin potešéňa pri čítaní, nak nás aj ďaľej spája peknó slovenskó slovo a fotke nádherné slovenské prírode. Nak sa furt dobre maju a abe jin ňigda nič nechejbalo, hlavne tót úsmev, kerót je takej potrebnej či vo svejtok, či v ďelací ďen, tá rados zo života.
