*
Mnohí z Vás, ktorí ste sa dostali až sem, budete sklamaní. Iste ste očakávali, že sa budem spovedať z nevery na starékolená. Ale nie v tom je pes zakopaný, hoci pes v tom je.
Detstvo som prežil na dedine a na dedine nikdy nebola núdza o psov. Tie miernejšie si voľne pobehovali po dedine, a veru neraz sa im ušli aj skaly nás, fafrnkov. Tie mrchavejšie, "besné", tie to už mali trochu ťažšie - uviazané na reťazi pripevnenej o pevnú búdu, aby neušli aj s ňou, alebo navlečenej na hrubý oceľový drôt. Ale všetky mali dosť voľného pohybu na čerstvom vzduchu či v lete alebo v zime. Takého besného mali bratranci, bol uviazaný na hrubej reťazi, reťaz na drôte, natiahnutom od domu po pajtu (alebo inak tok, stodola, humno), takže bohchráň cudzieho, čo by sa chcel dostať do zadnej časti dvora. Veď v toku bola uskladnená značná časť úrody. A v zadnej časti dvora bol aj drevený hajzeľ s vyrezaným srdiečkom v hornej časti dverí. Ani len tam cudzí nemohol sám bez pomoci domácich. Brechať, to ten pes vedel poriadne, takže som sa bál k nemu priblížiť. Ale huckať ho z bezpečnej vzdialenosti, to som sa teda nebál. A keď sa v ulici rozbrechal jeden pes, to mu odpovedali všetci aj zo susedných ulíc. A vôbec nedbali, koľká odbíja. V noci to nebolo nič príjemné, ale napriek tomu to nenarúšalo dobré susedské vzťahy, veď každý mal niečo iné na rováši.
Keď som už býval v meste, tam v činžiakoch psov nechovali. Pamätám sa však, že hneď za rohom býval jeden vášnivý poľovník, inak profesor na vysokej škole, ten mal doma poľovníckeho psa. Ako volali psa, to neviem, ale syna volali Hubertom. My sme ho volali Hubertus, to bol tiež taký poľovnícky dlhý hrubý súkenný kabát zelenej farby do každého počasia s gombíkmi z parožia. Ale ten pes, to bol v našich očiach len taký pes na posmech. Ako sa tá fajta volá, to neviem doteraz. Taký dlhý ako roztiahnutá harmonika, nízky, s kratučkými nohami, len dlhé ušiská mu ovísali skoro až po zem. Aj to bolo nezvyklé pre nás, že všade ho vodili na obojku, nikdy som ho nevidel voľného. No a keď sa k nemu priblížil nejaký voľný psisko a začali sa navzájom oňuchávať... Z mojich kamarátov nik psa nemal, ani tí, čo bývali v rodinných domoch, tí mali len sem-tam mačku. Ale aj tú len na chytanie myší, nie na hranie. Dnešné mačky už aj stratili ten prirodzený pud a skôr sa ony zľaknú myši, ako myš ich. Veľmi som sa nasmial, keď som prvý raz videl jednu ženu na prechádzke po sídlisku s mačkou na obojku, ako chodí od stromu ku stromu a mačka sa škriabe na každý strom aj s obojkom.
A takto som mal odpor k chovaniu psov v bytoch. Až donedávna. K tej zmene prišlo takto:
Vlani staršia vnučka dostala po dlhom dobŕdzani do rodičov malé šteňa. Také malé nič, len ako mača. Mne sa to síce nepozdávalo, ale to bola ich záležitosť. Bývajú samostatne, tak čo už... Ale začali s nim chodiť aj k nám. A také malé nevychované psíča sa nevedelo pýtať na potrebu... Ja som naň zazeral, ono na mňa vrčalo a brechalo. Takto prekvitala naša vzájomná nevraživosť. Ešte aj meno som mu spotvoril: zle som ho počul, keď nás navzájom predstavovali, a tak miesto Goro som ho začal volať Noro. Tak mu to u mňa aj prischlo a tak ho aj furt volám. Ale keďže ku všetkým ostatným sa správalo milo, tak chyba bola asi vo mne. A keď po absolvovaní školenia je celkom slušne vychované a každú stredu je u nás celý deň, musel som pristúpiť na kompromis a prispôsobil som sa aj ja. No a z nepriateľov sme sa stali priateľmi. Ja už naň nezazerám, ono na mňa nevrčí a nebreše. A keď niekedy niečo chce, len podíde, zodvihne prednú labku a poškrabká človeka po nohe. A ako na slovo počúva, to ani vlastná manželka tak nepočúva, tú musím počúvať zas ja, hoci ju nepočúvam vždy na slovo. Vzorne vychovanô psíča.
Keď sa tak teraz na seba pozriem, tak sa mu, chúďatku, ani veľmi nečudujem, že na mňa furt len vrčalo. Ja na jeho mieste by som na seba vrčal a brechal furt:-) *
A tu je zopár záberov mojej novej lásky:
Takô malô, bezmocnô, chúďa, ako malô decko. Keď spí, ani len žrať nepýta.
Zvedavô psíča, ale ani my sme neboli iní, keď sme boli malí.
Furt sme natŕčali uši a vyvaľovali oči na všetko. A najviac sme boli zvedaví na to, na čo sme zvedaví nemali byť.
Všetko musí oňuchať, všetko je preň novinkou, stále sa priúča životu a jeho zádrheľom
V plnej kráse po pár týždňoch
Dvaja veľkí kamaráti: staršia vnučka a Noro
Nádherné sfarbenie, aj golier zimníka by z neho bol pekný:-)
(To o tom golieri hovorím vnučke, keď ju chcem nazlostiť)
A takto odpočíva, keď je unavený
Veronika, dúfam, že mu tento článok dáš prečítať.
