Nemám to vrodené od detstva, v detstve som sa vôbec nelíšil od svojich vrstovníkov. Zhoršovalo sa to postupne s pribúdajúcim vekom. Uvedomovať som si to začal až na priemyslovke, keď som nezachytil našepkávanie spolužiakov. Na vysokej škole som obyčajne sedával vpredu, aby som počul prednášajúcich.
Štyri ročníky na SjF SVŠT som absolvoval vojenskú prípravu, bol som 2x na prázdninových mesačných sústredeniach v kasárňach a na Oremovom Laze. Po skončení VŠ som dostal povolávací rozkaz do Vysokého Mýta. Chcel som si preložiť asentírku o pol roka, lebo som sa chcel najskôr oženiť, tak som šiel požiadať na vojenskú správu o odklad. Odklad som vybavil, ale ma poslali na lekársku prehliadku a potom mi dali modrú knižku. Takže vojenčine som sa nesnažil vyhnúť.
Po nastúpení do práce som mal šťastie na vedúceho, prakticky si nemôžem sťažovať na žiadneho svojho vedúceho. Aj sám som bol vedúcim, ale to nemôžem hodnotiť. Viete si predstaviť, s akými ťažkosťami som sa musel v živote vyporiadať, ale vždy som sa snažil ich prekonať, nie obísť. Najťažšie mi bolo, keď som sa v 53 rokoch ocitol na ulici zrušením organizácie. Veď v takom veku majú problém zamestnať sa aj zdraví. Podržala ma rodina. Rodinné zázemie je vynikajúca vec. A z pracovníka informatiky som sa preorientoval na pracovníka v nábytkárstve. Ale to nebol žiaden problém pre strojára, veď celý život som bol zvyknutý neustále si prehlbovať vedomosti o nové a nové poznatky. Akurát som vtedy zistil, že nie každý, kto sa dovtedy vydával za kamaráta, kamarátom aj skutočne bol. A nová profesia si ma celého vzala.
Blogujem krátko, v zimných mesiacoch. V lete budem uprednostňovať iné svoje záľuby.
Toľko k môjmu predstaveniu.
