Niektorí obyvatelia počas bojov o dedinu ostali doma, niektorí sa šli skryť do pivníc veľkostatkára, ktorý sídlil v strede dediny a pred oslobodením dedinu opustil. My so starou mamou sme išli do pivnice, mama s malou vtedy 11-mesačnou sestričkou v kolíske ostali doma. Kolíska, v ktorej bola malá sestrička, bola zavesená na hrade povaly na hrubých motúzoch. Otec bol ako účastník Povstania preč. Zem sa otriasala výbuchmi, aj v pivnici sa triasla povala a my sme sa tam po každom zatrasení povaly, keď z nej padali kúsky vakovky, od strachu triasli tiež.
Odrazu pribehne suseda, ktorá ostala doma, za starou mamou s hroznou správou, že nám granát rozbil dom, a v ňom bola mama s malou sestričkou. Starej mame nebolo viac treba, vychytila sa a utekala domov. Mňa, vtedy 4-ročného, nechala tam. Mne to tiež nedalo a vybehol som za ňou. Utekal som skrývajúc sa garádom popri ceste, lebo všade bolo počuť streľbu. Keď som dobehol domov hneď za starou mamou, našli sme dom celý, len pred domom veľká jama a v izbe poletovalo perie. Granát vybuchol na ulici pred domom, ale črepiny vybili okná, také malé, ako bývali na dreveniciach a trochu pošramotili čelnú stenu domu. Jedna z črepín však cez okno zasiahla kolísku a uviazla v perinke, v ktorej bola malá sestrička, preto izba bola plná poletujúceho peria. Keď sme sa so starou mamou vracali do pivnice, po ceste už išli sovietski vojaci a dedina bola definitívne oslobodená. Takto šťastne pre nás skončila vojna.
Mal som 4 roky, taký malý capart, ale tie obrazy sa mi navždy vryli do pamäti, zameroval som si ich na celý život a mám ich pred očami, ako by to bolo včera.
