- Veď hej, presťahoval, ale nemôžem si tam zvyknúť. To vieš, presadiť starý strom s hlboko zapustenými koreňmi nie je také jednoduché. Keď tu človek prežil tie najkrajšie roky, stále ti ho to ťahá len na tieto tak dôverne známe miesta. Veď okrem vysokej školy a vojenčiny som tu prakticky prežil celý život - detstvo, školské roky, prvé lásky, zamestnanie... No a tie kopčeky tu naokolo, tie mi veľmi chýbajú, veľa sme sa po nich nalozili...
- Ja som síce mladé roky prežil inde, ale po škole som tu zakotvil až do smrti. Krásne je to tu, krásne. Krásna príroda, dobrí známi, fajn ľudia. Aj teba to teda, ako vidím, tiež stále ťahá sem. A kde si tu teraz, u dcéry?
- Hej, u dcéry. A čo tu takto vysedávaš? Veď poď...
-Ale dohodli sme sa s Cyrom, že ideme na pivo, tak ho tu čakám. A dobre nám padne pospomínať si aj v trojici, - nedá Petrovi dokončiť vetu Ferko. - Aha, tam už ide, vždy mladý, na bicykli. S tou svojou vyšportovanou postavou by mohol ešte robiť aj manekýna.
- Ale veď všetci, celá naša bývalá partia sme takí. Nazdar, Cyro, - víta sa Peter s prichádzajúcim.
- Nazdar, mládenci! Vitaj, Peter, s tebou som už nebol poriadne dávno, - víta sa s nimi prichádzajúci Cyro. - Stále taký fešák ako kedysi. Ešte ti nedajú pokoj mladé dievčence? - to už pokračujú v rozhovore cestou do najbližšej krčmy.
- Nedajú, veruže nedajú, ale už len ako pastva pre oči. Človek starobou predsa len nestráca zmysel pre krásu, práve naopak, vie to lepšie oceniť a vychutnať. Veď čože už, o chvíľu siedmy krížik na chrbte. Vidieť to nevidno, ale človek to predsa len cíti v kostiach. Pamätáte, ako sme kedysi športovali? Ako vidno, ešte každý z nás by si to mohol na stovku rozdať s nejedným mladým, - vyznáva sa Peter.
- Keď sme už pri tom športe... No, za našich mladých čias sme sa teda našportovali. Športovo-branné hry, každoročne letné i zimné, striedavo neďaleko Bratislavy a Martina. Raz dokonca na moravskej Rusave, vtedy Paľo na orientačnom behu zablúdil až do susednej dediny a odtiaľ ho doviezol na pionieri ochotný mládenec. To bolo smiechu, keď najväčší favorit nedokončil, - spomína Ferko.
- Šport... Veď my s Cyrom ešte furt chodíme do telocvične, volejbal ako kedysi. Nie sú to už tie výskoky pri smečoch alebo blokoch, ale radosť z pohybu stále rovnaká. A pamätáte sa, keď sme hrali okresnú súťaž? To boli vtedy amatéri... A keď sme boli hrať v nápravno-výchovnom ústave pre mladistvých, vychovávatelia tam mali družstvo a domáce zápasy hrávali v ústave, v base. Zvonku vysoký plot z prefabrikátov s ostnatým drôtom navrchu, zvnútra ďalší drôtený plot, a medzi nimi pobehujú vlčiaky. Ale telocvičňa pekná, aj učebne, aj spoločenské priestory. Len sme oči otvárali. A natrepali sme ich, - spomína Cyro.
- A keď sme futbal hrávali? Informatici proti generálnemu riaditeľstvu, vývoju, doktorom z nemocnice, policajtom, proti bytovému družstvu... A dobre to bolo mať známych policajtov-dopravákov. Neraz sa to zaobišlo aj bez pokuty, len takým priateľským pohrozením. A pritom na ihrisku len tak iskry lietali, ale cez polčas a po zápase sme si pri súdku piva a basách minerálky veselo uťahovali jedni z druhých. Ale vrcholom bol zápas AC Páska proti FC Štítok, výpočtové stredisko proti zvyšku ústavu, - spomína Ferko.
- Volejbal, nohejbal, minifutbal... Aj basketbal sme hrávali. Koho by bolo vtedy napadlo, že dakedy sa bude musieť za športovanie platiť. Teraz už naozaj len ten volejbal, tam netreba behať a vyskakovať stačí len ako vládzeš. A čo je hlavné, pri tom volejbale si znova mladý. Veď hrávať proti takým mladým kočkám, to človek vydá zo seba aj viac ako vládze. Ani len starnúť pritom nestačíme. Aj hecujeme sa navzájom, aj uťahujeme si jeden z druhého tak priateľsky ako kedysi... No a samozrejme po volejbale tradičné pivo, nahradiť vypotené tekutiny novými...
Nuž a takto pokračovali tie spomienky pri pive, čas ubiehal akosi rýchlo, až tu bol večer.
Amatérski športovci-dôchodcovia medzi mladými kočkami
Po dobrých výkonoch fajn padne nahradiť vypotené litre zlatistým mokom
