Vybrali sa báči Maco do Lučenca na jarmok. Ráno sa poriadne najedli krompľovky, zobrali si poriadny okruh chleba a kus slaniny a ta šli ešte za tmy. Prídu do Lučenca, pochodia po jarmoku, podebatovajú so známymi z druhých dedín, popijú, popozerajú kone, kravičky, žene kúpia pekný kašmírový ručník, deťom sladkosti a pobrarú sa do mesta. To už bolo popoludní. Ako tak chodia po meste, začalo to na nich prichádzať. Čo od rána pojedli, to chcelo ísť von. No ale kde sa v meste toho zbaviť?
Šuchnú sa teda pod jednu bránu a že boli čistotní, položia papier na zem, rozopnú nohavice, zohnú sa a urobia to, čo bolo treba, pekne to zabalia do toho papiera a takí odľahčení sa vyberú ta het.
Ale čo čert nechcel, nevšimli si, že pod tou bránou má obchod mäsiar. Pred bránou ich zhaltuje policajt, ktorý mal za úlohu nachytať mäsiara, ako nedovažuje, lebo mestská rada dostala na mäsiara sťažnosť. Keď policajt videl vychádzať spod brány báčiho Maca, zhaltoval ho a poď s ním k mäsiarovi. Vzal mu pekne zabalený paklík tvrdej klobásy a hodil ho na váhu. 95 dkg. Policajt začne pekne zvysoka na milého mäsiara po maďarsky. A mäsiar tiež čosi mondokuje. A takto kričia jeden na druhého hodnú chvíľu. Báči Maco len nechápavo pozerajú z jedného na druhého, po maďarsky nevedeli ani ceknúť. Po dlhej chvíli, keď sa skoro pochytili policajt s mäsiarom, nazlostený policajt rozbalí paklík, a čo tam nevidí? Ľudskú klobásu! Chytí milého báčiho Maca za golier, vyvedie pred dvere, kopne poriadne do zadku až sa rozpľasnú na chodníku.
Keď sa na druhý deň sused spytuje, ako bolo v Lučenci, báči Maco len mávnu rukou, zahrešia tak schuti a hovoria:
- Vieš, Ďuro môj, v tom Lučenci, tam ti je to tak. Ak nevysereš celé kilo hovna, tak ťa policajt nakope do zadku.
