Keď som šla domov, rozmýšľala som najmä nad jedným z nich. Nechcem byť konkrétna, nechcem, aby ľudia vedeli, o kom hovorím, aj keď to asi nie je ťažké zistiť. Tohto človeka mám skutočne rada. Dnes som si priznala, že ho asi aj ľúbim. Ale stačí o ňom.
Keď som šla domov rozmýšľala som aj nad inou vecou. O čom by som mohla napísať článok na blogu, lebo som už dosť dlho ničím neprispela. Napadli mi rôzne témy, ktorým sa ešte možno budem venovať. No keď som prišla domov, stala sa vec, ktorá moje myšlienky upriamila niekam úplne inam. Potichy som odomkla, vyzula sa, otvorila dvere do izby, zhodila zo seba veci, keď som si zrazu všimla na mojom vankúši nejaký papier. V tme soms a snažila rozoznať, čo na ňom je. Zbadala som na nejakom texte nakreslené srdce a v ňom napísané: "Dadi, ĽÚBIM ŤA." Vedela som, že je to mamkine písmo. Snažila som sa v tej tme zistiť, o čo ide. Prečítala som ešte, že som vraj výnimočne úžasná(čo si však doteraz nemienim priznať, vôbec nie som) a potom som si všimla nadpis toho textu. Bol to môj článok Aj ja chcem..... Mamka si ho čítala. S týmto som skutočne nepočítala.
Rozsvietila som si lampičku na svojom stole, položila papier a čítala všetko ešte raz. Aj to, čo mi napísala mamka, aj to, čo som ja napísala jej. Musím sa priznať, že som plakala. Aj na papieri ostali stopy po mojich slzách. Skutočne som si z hĺbky duše, srdca alebo čo ja viem čoho ešte poplakala. A plakala som dosť dlho, potom som vstala, prezliekkla sa a vzala pero a zošit a teraz píšem toto.
Nemyslela som si, že také niečo niekedy napíšem. Som zvedavá, či to bude mať nejakú odozvu, no aj keby nemalo, budem rada, že tu mám ďalší článok venovaný mojej najdrahšej mamičke(toto slovo skutočne veľmi nepoužívam) a nejaký článok o tom, ako som asi zaľúbená alebo sklamaná alebo aká som by sa z mojej strany tomuto nevyrovnal.
