Daša Urdová
Neživá spomienka a muky hľadania
Moja najstaršia spomienka sa viaže na chvíľu, keď si otec zlomil nohu. Nemohla som mať viac ako dva roky. Pamätám sa, že to bolo na cintoríne. Otec ležal v snehu a chrčal od bolesti, potom ho nejakí muži naložili na vozík a odviezli na parkovisko. Tam ho dali do sanitky, a keď tá s hrozným húkaním odišla, myslela som si, že otca už v živote neuvidím a aj on sa stane postavou, ktorú síce nevidíme, ale je s nami ako môj brat.
