Martin Mlynár
Pohraničie a oblasť za hranicami je pre mnohých veľkou neznámou. Všetci vieme, že mesto Bardejov skrýva krásne námestie a má zápis v UNESCO, no väčšina nepozná históriou podobné a obchodom prepojené mesto na Poľskej strane, mesto Biecz, alebo to, že námestie Bardejova nestačilo na zápis v UNESCO. Smutné je, že svoju históriu a kultúru, z ktorej pochádzajú, nepoznajú ani mnohí obyvatelia Bardejova a okolia (resp. nechcú poznať).
V septembri som strávil 10 dní na letnej škole In Between so zameraním na metodológiu orálnej histórie, ktorá nám pomáha v spoznávaní a mapovaní zákutí ľudského prežívania, spomienok, krívd a príbehov, ktoré prežili naši respondenti – pamätníci. Najprv sme sa vzdelávali online, potom sme pracovali na terénnom výskume v Bardejove a okolí a na záver sme sa stretli v Berlíne. Tam sme prezentovali výsledok našej práce – podcast o príbehoch inšpiratívnych aktívnych jednotlivcov žijúcich na slovensko-poľskom pohraničí s názvom Kto, keď nie my?.
Pre mňa, Popradčana, roky žijúceho, študujúceho a pracujúceho v Bratislave, so vzťahom k rodnému regiónu, bola táto letná škola v mnohom oči otvárajúca. Vedel som, že slovenská história bola značne formovaná židovskou komunitou, no nevedel som, ako významný bol ich vplyv na dianie a rozvoj spoločnosti. Bolo pútavé, zaujímavé a smutné zároveň zažívať sprostredkované skúsenosti, vidieť tváre, počuť príbehy a vidieť jazvy, ktoré minulosť zanechala v spoločnosti, ako v Bardejove, tak aj v Bieczi. Je smutné, že bez individuálnej snahy aktivistov a podpory zo strany preživších Holokaustu by židovské pamiatky pravdepodobne naďalej chátrali a stopy histórie ležali zabudnuté prachom v archívoch a na povalách pôvodne židovských domov. Keď sa ocitnete v pohraničí, nevynechajte návštevu Židovského suburbia v Bardejove, ako aj návštevu Krzysztofa Przybyłowicza v Bieczi. Krzysztof je chodiacou knižnicou príbehov Židov a aktívnym jednotlivcom, ktorý sám úspešne oživil takmer zabudnutú históriu v poľskom meste Biecz.
Rovnakou záhadou pre mňa boli Rusíni. Vedel som, že na Slovensku majú početné zastúpenie, viacerých dokonca poznám osobne, no o rusínskej kultúre, nárečí či zvykoch som nevedel takmer nič. A už vôbec som netušil, že región, v ktorom Rusíni žijú, siaha až za hranice Slovenska.
Počas terénneho výskumu sme navštívili obec Osadné. To Osadné, o ktorom dokumentarista Marko Škop natočil rovnomenný film. Našimi respondentami boli hlavní protagonisti filmu – ortodoxný kňaz Peter Soroka a bývalý starosta obce Ladislav Mikuláško, ktorí nám opísali svoju životnú cestu, ukázali zhmotnené ambície prezentované vo filme a odovzdali svoje posolstvo mladším generáciám. To, čo ich spájalo bol strach o budúcnosť Rusínov, ich jazyk a zachovanie kultúry, no na druhej strane viera, že sa im negatívne trendy podarí odvrátiť.
Identita však nerešpektuje územné členenie a Rusíni, v Poľsku Łemkovia, žijú, samozrejme, aj na druhej strane hraníc. Stretnutie s respondentkami, členkami folklórnej skupiny Ruty Uwite na Poľskej strane hraníc, nás nechalo plných optimizmu, dobra, nadšenia a presvedčenia, že komunita Łemkov bude prosperovať a rásť. Čiastočne vďaka aktuálnym trendom, kedy sa mladí ľudia vracajú ku svojim koreňom a objavujú svoj pôvod. Posolstvo, ktoré si z tohto stretnutia odnášame je, že je dôležité nezanevrieť na to, kým sme. Slovami Júlie, hlavnej protagonistky skupiny: „...ak to nebudete rešpektovať, nenájdete šťastie v živote.“
Príbehy jednotlivcov, vďaka ktorým žije kultúrne dedičstvo a ožívajú pamiatky a história, ktoré som vám zbežne predstavil, si môžete vypočuť v angličtine v podcaste ENRS – Európskej siete Pamäť a Solidarita na Spotify a Apple Podcasts. To najlepšie, čo môžete spraviť je objaviť región a spoznať ľudí na vlastnej koži. To však rovnako platí aj na región, z ktorého pochádzate. Určite skrýva mnoho tajomstiev a veľké bohatstvo, ktorého strata by nás všetkých mrzela, a vy môžete byť tým, kto to ukáže svetu.
