Novela infozákona sa v poslednom období stáva čoraz častejšie diskutovanou témou, pričom jedným z kľúčových aktérov zasadzujúcim sa za tieto zmeny je Združenie miest a obcí Slovenska. Podľa ZMOSu totiž napr. leniví študenti často zneužívajú infožiadosti (§14-§20 zákona)ako nástroj na naplnenie praktickej časti záverečných prác, výskumných úloh, či iných individuálnych projektov (sic!). Pri vypracúvaní (rovnako aj po vypracovaní) našej seminárnej práce sme medzi sebou viedli viaceré diskusie o infožiadostiach a ochote a motivácii úradov (ne)odpovedať na ne. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby bol náš výskum zameraný práve na infožiadosti. Bol to však výskum o transparentnosti výberových konaní (ďalej „VK“) na mestských úradoch, ktorý nás definitívne presvedčil o potrebe zachovania súčasnej podoby infozákona.
ZMOS mimo realitu?
Je síce pravdou, že študenti v prácach často vychádzajú práve z dát z infožiadostí, je však neadekvátne v tejto súvislosti tvrdiť, že pri akademických prácach „sa podstatná časť práce jednoduchým využitím zákona o prístupe k informáciám presunie na zamestnancov úradov.“ (J. Dvonč, predseda ZMOS) – otázka, či je zber dát (de facto iba určitého podielu dát) podstatnou časťou práce, môže byť témou akademickej diskusie. Inšpiráciou pre tento príspevok bolo pre nás práve spojenie „jednoduchým využitím zákona“ – motívom tohto príspevku je na jednoduchom príklade ozrejmiť prečo to v skutočnosti tak jednoduché nie je.
Ako študenti sme si časom zvykli infožiadosti bližšie rozoberať v našich prácach v metodologickej časti v kapitole limity výskumu (čo celkom oprávnene reflektuje súčasný stav dodržiavania zákona o slobodnom prístupe k informáciám). Paradox spočíva v tom, že práve samosprávy najaktívnejšie vystupujú za okresanie pôsobnosti infozákona, pričom najmä z ich strany absentuje viditeľnejšia snaha ho vôbec dodržiavať. To sa nám potvrdilo aj v našom výskume, pričom ako kľúčové sa v ňom javili 2 základné problémy aplikácie zákona:
Ochota odpovedať na infožiadosti - napriek tomu, že ZMOS kritizuje súčasnú podobu infozákona dlhodobo (v podstate od jeho vzniku), relevantné dáta priniesol až parlamentný prieskum realizovaný tímom poslankyne Erike Jurinovej. Ten poukázal na viacero nedostatkov, okrem iného však na nízku mieru vrátených žiadostí (rozhodnutí o žiadosti), len na úrovni okolo 60% (vo výskume sme sa stretli s rovnakou mierou, keď nám odpovedalo 6 z 10 miest).
Kvalita odpovedí – ani odpoveď na žiadosť neznamená, že sa dostaneme k požadovanej informácií. Ochota zverejňovať informácie sa totiž do veľkej miery prejavuje aj v obsahu jednotlivých odpovedí. Ak by sme samosprávy hodnotili podľa toho, či odpovedali v plnom rozsahu, tak by neuspela ani jedna samospráva.
Podstatou tohto blogu sú problémy aplikačnej praxe infozákona a téma „zmäkčenia“ infožiadostí. Ak je kritika politických predstaviteľov smerovaná aj na lenivých študentov, z nášho pohľadu (ochota a kvalita odpovedí) vychádza celkom reálne predpoklad, že by v prípade okresania infozákona nebolo možné ani čiastkovo realizovať výskumy na rovnakú tému.
Okrem samotného pokusu o analýzu transparentnosti VK by sme sa teda konkrétne nedozvedeli napr. , že:
samosprávy často nevedia (nechcú?) prezradiť, prečo VK vyhral práve daný kandidát. Napr. odôvodnené vyhodnotenie VK napísané touto formou: „na základe osobného pohovoru komisia zhodnotila všetky predpoklady pozvaných uchádzačov vykonávať danú pracovnú pozíciu, na základe čoho zostavila poradie uchádzačov“ prináša viac otázok ako odpovedí.
Rozhodli odborné kvality uchádzača? Rozhodli osobné kontakty či sebavedomé vystupovanie? Alebo stačili pekné modré oči?
niektoré samosprávy ešte stále nevedia dodržať základné zákonné podmienky. Jedna samospráva nám napr. v odpovedi tvrdila, že oznamy o VK zverejňuje v regionálnych novinách, na internetovej stránke mesta a v mestskom rozhlase. Overiť sme mohli iba časť informácie, tak sme sa pozreli na internetovú stránku mesta. Zistili sme, že na internete predsalen nie sú zverejnené všetky oznamy o VK (v tomto blogu sa nezaoberáme otázkou, či chýbali úmyselne, z nedbanlivosti alebo kvôli nízkej odbornosti zodpovedného zamestnanca).
iná samospráva nám v odpovedi uviedla, že len prebehlo jedno VK, a to na post náčelníka MsP. Z prílohy (zápisnica z mestského zastupiteľstva o rozšírení komisií k VK), ktorú nám pripojila k odpovedi na infožiadosť sme však zistili, že VK sa uskutočnili ešte dve. Jedno na post riaditeľky/-ľa Mestského kultúrneho centra (oznam bol zverejnený aj na internete) a druhé na post riaditeľky/-ľa domova dôchodcov. O tomto VK sa samospráva nezmienila ani v odpovedi na infožiadosť a nebol zverejnený ani oznam na webovej stránke mesta. To znamená, že ak by nám úradník (pravdepodobne) omylom neposlal spomínanú prílohu, o tomto VK by sme sa nedozvedeli ani podaním infožiadosti a už vôbec nie na internetovej stránke.
niekedy nadobúdame pocit, že samosprávy zverejňujú iba tie informácie, ktoré chcú. Jedna samospráva nám napr. v odpovedi uviedla, že počas daného obdobia boli ukončené 4 VK. Podrobnejšie informácie nám ale poskytla iba k jednému VK, ktoré bolo v konečnom dôsledku čisto poradného charakteru (o obsadení pozície rozhodoval primátor a výsledok VK mal iba poradnú funkciu)
Boli sme leniví študenti alebo ... ?
Tak ako to teda nakoniec je, šikanujeme my študenti samosprávy? Samozrejme, určite sa nájdu príklady neopodstatnených žiadostí, a mnohé z nich podali aj študenti. Je však scestné vyhlasovať to spôsobom, akoby šlo o nejaký zásadný podiel z celého počtu žiadostí. Je pravdou, že infozákon do veľkej miery pomáha študentom pri vypracúvaní prác, nie však tým, že núti úradníkov spraviť za nich ich robotu, ale tým že im vôbec informácie sprístupní. Prínos sprístupňovania informácií na základe žiadosti spočíva v rozšírení možností výberu a spracovania tém akademických prác – kým pred jeho zavedením by bol náš výskum závislý od svojvôle úradníka (starostu, vedúceho odboru , ...), teraz je definovaný zákonom (takže zber dát neovplyvní napr. zlé počasie, kríza stredného veku, ... ).
Infozákon bol prijatý ako nástroj kontroly štátu, ako nástroj obmedzujúci potenciálne korupčné či iné nekalé praktiky vo verejnom sektore. V štáte, ktorý sa páči nám, by (vzhľadom na súčasnú mieru vymožiteľnosti) politici prichádzali s návrhmi zlepšujúcimi vynútiteľnosť infozákona. V slovenskom štáte prezentujú výhovorky ako relevantné dôvody na jeho okresanie, tak ako ich napr. prezentujeZMOS.
Autori: Alžbeta Jakubcová, František Vážan
študenti druhého ročníka magisterského stupňa programu Verejná politika na Ústave verejnej politiky FSEV na Univerzite Komenského
Blog je napísaný na základe výsledkov seminárnej práce na kurze Etické otázky, korupcia a transparentosť vo verejnej politike (doc. Emília Sičáková-Beblavá)
