Skrátka musí aplikovať množstvo zručností: od zručnosti kriticky čítať, cez zručnosť vyhľadávať a pracovať s informáciami, zručnosť argumentovať či písať štruktúrovaný text až po manažovanie obmedzeného času. Zručnosti, ktoré sú v živote a v práci nesmierne dôležité.
Ruku na srdce, kto od nás niečo takéto skutočne vyžadoval? A kto z nás ich takto vypracoval? Na základnej a strednej škole som neustále písala umelecké slohy. Niežeby ma to nebavilo, ale čo je argumentačný text som sa nedozvedela. Nedozvedela som sa to ani na vysokej škole v Bratislave. Až keď som študovala v zahraničí začali sa moji vyučujúci dožadovať, aby som písala nielen frázy a fakty, ale hlavne argumentovala a polemizovala s literatúrou. Bolo to ťažké, nesmierne ťažké, ako pre každého, kto si začína pestovať zručnosť nie v detstve, ale až v dospelosti. To čo ma však posúvalo ďalej, nebolo len samotné písanie. Posúvala ma spätná väzba od mojich učiteľov. Keď mi napísali, ako dobre som vystihla určitý argument alebo ako niečo vylepšiť, ale aj naopak, ako som niečo odflákla alebo zanedbala.
Každú písomnú prácu, ktorú som odovzdala si niekto skutočne prečítal. Každú prácu mi niekto ohodnotil podľa kritérií, ktoré mi boli známe. A ku každej práci som dostala spätnú väzbu, ktorá mi umožňovala zdokonaľovať nové zručnosti. Zrazu som sa odhodlávala vyjadrovať svoju mienku, lebo už to neboli len pocity a tvrdenia krčmovej diskusie, ale umenie vypočuť a dôkazmi podporiť iný pohľad na skutočnosť. A zrazu sa odkrývalo vo mne to, čo som ani netušila, že mám alebo viem. Jednoducho spätná väzba mi umožnila posunúť sa za moje hranice, vlastne posunúť moje vlastné hranice.
Keď som začala učiť na Ústave verejnej politiky pred niekoľkými rokmi, vedela som presne čo chcem robiť inak ako je to bežné na Slovensku. Z tých mnohých vecí, ktoré som dostala ja, chcem poskytovať práve toto. Pochopiť umenie argumentačného textu, ktorý neplagiuje, ale naopak rozvíja vlastné názory a diskusiu. A to sa dá robiť jedine poskytovaním zmysluplnej spätnej väzby. Uvedomujem si, že je to vec časovo mimoriadne náročná, vytvoriť si kritériá hodnotenia textov, dôkladne si ich čítať a ešte aj dávať písomnú spätnú väzbu - jedna písomná práca má 15 strán x 80 študentov v jednom predmete, a tých predmetov a prác za semester je niekoľko. Myslím si však, že to vynaložené úsilie stojí za to.
Asi aj samotní študenti sú na začiatku prekvapení, že niekto si číta ich práce. Aspoň pri prvých prácach som sa stretla s pokusmi odovzdať úplné nezmysly - pozliepané frázy zrejme z predošlých seminárok a vydávať ich pod novým názvom za prácu, ktorá veľmi nesúvisí so zadanou témou a už vôbec nie je argumentačnou. Aj miera plagiarizmu je neuveriteľná. Ale stále si myslím, že je to viac o našom školstve než o študentoch. Predtým ako prišli na ÚVP im vo väčšine prípadov nikto nevysvetlil (podobne ako mne počas môjho štúdia) čo je argumentačný text, čo je plagiarizmus a ako vlastne písať takýto text. Ale keď vidím ako sa posúvajú ďalej od seminárky k seminárke, až nakoniec sa stretneme na obhajobách diplomových prác, ktoré sú pôvodnou prácou, majú hlavu a pätu a mnohé z nich odhalia nepokrytú oblasť verejnej politiky s návrhmi riešenia, pociťujem radosť.
Katarína Staroňová
Blog vždy vyjadruje osobný názor autora a nemusí vyjadrovať oficiálny názor ÚVP FSEV UK
