Spomeniem len, že technika bola (a možno stále ešte je) tvrdá drina. Z pôvodne prijatého množstva študentov skončila sotva pätina a čas strávený v labákoch, na cvikách a prednáškach bol viac ako je bežný pracovný čas zamestnanca na plný úväzok. Nebolo reálne, aby niekto súčasne študoval na ďalšej škole, či pracoval. O to smutnejšie, že len zopár z nás sa zamestnalo v oblasti, ktorú sme študovali. Je však fajn, že technika z nás urobila celkom univerzálne použiteľných ľudí a aj moja profesionálna kariéra sa po 8 rokoch začala uberať úplne iným smerom. Priznám sa, že si neviem predstaviť opačný prípad, kedy by som ako vyštudovaný sociológ/politológ pokračovala po takmer štvrťstoročí štúdiom chémie.
Potrebovala som kvalifikáciu, lepšie povedané papier na prácu, ktorú som už roky robila. Náplň štúdia Verejnej politiky zodpovedala presne mojim potrebám a tak po viac ako 20 rokoch som sa popri práci znova stala (internou) študentkou. Toto štúdium však už nebolo o čase strávenom v škole, o protokoloch z labákov, domácich úlohách z cvičení a povinných predmetoch bez možnosti výberu, ani o memorovaní. Obavy z toho, či si dokážem ešte niečo zapamätať sa ukázali ako zbytočné. Vyučujúci nechceli recitovať poučky, ale chceli vedieť či veci rozumieme a chápeme súvislosti. Dokonca chceli poznať náš názor! Môj komplex z veku sa ukázal ako úplne nepodstatný, naopak konkurenčnou výhodou sa stali praktické skúsenosti, ktoré sa dajú získať jedine v reálnom živote. (Celkom zábavné zistenie, že študenti ani len netušia, že ich rodičia platia za komunálny odpad.) Asi aj preto je v niektorých krajinách celkom bežné, že študenti mávajú po ukončení bakalárskeho štúdia „pracovnú pauzu" - získavajú relevantné pracovné skúsenosti, a až potom sa vracajú späť do školy.
To, čo sa najviac zmenilo, bol môj pohľad na štúdium, lepšie povedané moja motivácia študovať. Nebola to už povinnosť, či potreba mať papier, ale do školy som sa tešila, lebo to nebola strata času. Mimoriadne som ocenila, že som dostala doslova na tácni vedomosti, ktoré by som inak veľmi namáhavo a dlho hľadala. Veľa predmetov učili odborníci z praxe, čo som osobne veľmi ocenila (aj preto, že tuším koľko by ma stálo komerčné školenie s takto kvalifikovaným odborníkom, ale aj to koľko námahy to stojí vyučujúceho).
To, čo robí súčasné štúdium náročnejšie, je práve možnosť výberu. Už nikto namiesto mňa neorganizoval môj čas a nerozhodoval o predmetoch, ktoré budem študovať. Bolo len na mne aké predmety som si vybrala a ako som to časovo zvládla. Stredoškolský systém na vysokej škole - vysvetlíme a potom budete pracovať, sa postupne menil na naštudujte si, a môžeme sa o tom rozprávať. Je to viac slobody, ale náročnejšie a menej pohodlné. Zdá sa, že každá sloboda niečo stojí a aj na túto si musia všetci zvykať. Chce to zručnosti naučiť sa čítať rozsiahle texty a nájsť v nich to podstatné, a preverí to schopnosti organizovať si čas.
Napriek všetkým zmenám sa zopár vecí vôbec nezmenilo. Očakávanie, že dnešní študenti sú jazykovo vybavení sa ukázalo nadmieru optimistické. Nuž a počet tých, ktorí pracujú v oblasti, ktorú študovali je opäť veľmi malý aj napriek tomu, že štúdium poskytuje novú kvalifikáciu pre verejnú správu, kde tento štát zamestnáva desaťtisíce pracovníkov. Ktovie, možno bude niekto z mojich spolužiakov o 20 rokov študovať informačné technológie.
Dagmar Gombitová
Bývala študentka odboru "Verejná politika" na Ústate verejnej politiky FSEV UK
Spoločníčka, D&D Consulting
Blog vždy vyjadruje osobný názor autora a nemusí vyjadrovať názor ÚVP FSEV UK
