Lenže názov bol to posledné, na čo som myslel po predchádzajúcich rokoch navštevovania troch rôznych vysokých škôl - z ktorých som mal navyše iba v jednom prípade sebadisciplínu na jej dokončenie. Myslel som na úplne iné veci.
Budem úprimný: moja prvá myšlienka sa netýkala ambície naučiť sa tam viac než inde. Skôr som myslel na to, že ak sa niekto verejne angažuje, kritizuje, navrhuje - čo my, novinári, analytici alebo čo vlastne sme, robievame - len ťažko bude presvedčivý s nepresvedčivým vzdelaním. Pyšne som si myslel, že treba mať hlavne zvučný, kvalitný diplom. Bez obáv: verejná politika na FSEV UK svojou prestížou túto túžbu v pohode naplní.
Lenže keď som po troch rôznych skúsenostiach z akademického prostredia začal študovať túto verejnú politiku, rýchlo ma pýcha (načo ďalšie vedomosti, ide najmä o dobrý diplom) opustila. Prvýkrát som mal pocit, že sa nachádzam na skutočne „akademickej" pôde. Prvýkrát mi niekto vysvetlil, ako má vyzerať akademické písanie. Prvýkrát ma niekto donútil prečítať si niektoré z kľúčových textov svetoznámych autorov, bez ktorých je štúdium len paródiou tohto slova. Prvýkrát som musel v debate argumentovať pred učiteľmi, z ktorých všetci vedeli viac ako ja a mnohí sú tým najlepším, čo táto krajina má. Pri mnohých prednáškach som si zrazu uvedomil, že musím prehodnocovať veci, ktoré som považoval za dané, že o nich s pocitom radostného objavovania po rokoch opäť premýšľam, že sa učím niečo, čo sa mi pre môj život naozaj zíde.
Študoval som verejnú politiku vo veku, kedy mozgových buniek nenávratne ubúda, na rozdiel od každodenných starostí. Nie je to najľahšia cesta, ale vydať sa po nej považujem dodnes za jedno z najlepších rozhodnutí svojho života.
Robert Žitňanský
Autor študoval odbor Verejná politika v rámci Ústavu verejnej politiky FSEV UK.
Blog vždy vyjadruje osobný názor autora a nemusí vyjadrovať oficiálny názor ÚVP FSEV UK.
