Pred niekoľkými rokmi sme porovnávaním zistili, že študenti magisterského štúdia na Harvarde, Oxforde či London School of Economics majú často týždenne 10-12 hodín kontaktnej výučby. Ale nie preto, že by išlo o najväčšie leháro na svete. Naopak, očakáva sa od nich, že týždenne prečítajú stovky, niekedy až tisíc strán materiálov. A to nie jednoduchých - výskumných prác, článkov, vedeckých kníh. Účelom stretávania so spolužiakmi a pedagógom potom nie je mrhať čas prerozprávaním toho, čo je na papieri, ale budovať na prečítanom. Diskutovať, uvedomovať si väzby, ale aj protiklady, odhaľovať diery či zamlčané, opýtať sa na veci, ktorým nerozumiem.
V predmetoch, ktoré učím, sa snažím (spolu s výraznou väčšinou mojich kolegov) aplikovať podobný prístup, aj keď v slovenskej, zmäkčenej verzii. Rovnako ako na dobrých školách majú študenti k dispozícii texty od začiatku akademického roku a to väčšinou priamo na našej elearningovej stránke, takže nemusia naháňať knihy po slabo vybavených knižniciach či kupovať si za drahé peniaze moje vlastné diela.
Napriek tomu to často nepomáha. Mnohí študenti proste nižší počet kontaktných hodín berú ako dôvod na vyšší pracovný úväzok či iné aktivity. Zmieril som sa tak trochu s tým, že napriek opakovaným výzvam a upozorneniam, že je to ich povinnosť a podmienka zmysluplnej účasti, tak v štandardnom prípade má texty prečítaná najviac polovica študentov. Mäkké srdce vypočuje aj náreky na to, že mnohé texty sú v ťažkej angličtine a napísané spôsobom, ktorý je často nezrozumiteľný, ak ho pedagóg neprerozpráva. Ale niekde v duchu som tušil, že to nie je celkom tak.
Dôkaz som získal dnes ráno. Posledné stretnutie predmetu Ekonomické aspekty verejnej politiky totiž malo byť o vybraných kapitolách knihy Dana Arielyho Predictably Irrational, ktorá sa venuje takzvanej behaviorálnej ekonómii a iracionalite v ľudskom konaní. Kniha je dostupná v českej verzii pod názvom Jak drahé je zdarma, je napísaná zábavne a pre laikov a vybrali sme z nej 4 najpútavejšie kapitoly. Aj tak nikto zo študentov ani nezaťal.
Tak som ich poslal domov, nech si to prečítajú. Bolo to šokujúce pre nich, aj pre mňa, ale uvedomil som si, že neustálym zmäkčovaním sa dostaneme len po určitý bod. A za ním treba pravidlá vymáhať. Hoci aj na poslednej hodine. Konieckoncov už vo februári ich uvidím znovu všetkých - na prvej prednáške Verejných financií.
Miroslav Beblavý
Blog vždy vyjadruje osobný názor autora a nemusí vyjadrovať oficiálny názor ÚVP FSEV UK
