Tento výrok obsahuje v jednoduchej podobe vysvetlenie toho, čo dnes nazývame efekt identifikovanej obete. Tento efekt vychádza z predpokladu, že príbeh obete, ktorá má napríklad uvedené meno a poznáme jej tvár, vyvolá u ľudí vyššiu mieru emocionálnej odpovede, ako príbeh štatistických obetí. Efekt identifikovanej obete je možné využiť predovšetkým pri charitatívnych zbierkach či iných formách pomáhajúceho správania.
Individuálne príbehy nás silnejšie zasiahnu
Prečo je tomu tak? Aké faktory vplývajú na to, že príbeh identifikovanej obete nás emocionálne zasiahne viac, ako smrť väčšieho počtu ľudí.
Touto otázkou sa zaoberal behaviorálny vedec G. Loewenstein a behaviorálna vedkyňa Karen E. Jenni. Spoločne identifikovali príčiny, ktorými sa tento efekt pokúšajú vysvetliť.
Tvrdia, že v prípade identifikovanej obete často ľudia poznajú príbeh obete alebo sú im známe konkrétne situácie, ktoré si jednotlivec zažil. To navodzuje pocit, že obeť poznáme, a tým pádom narastá pravdepodobnosť, že jej aj pomôžeme. Príbehy, ktoré často sprevádzajú tieto identifikované obete bývajú intenzívne emocionálne – napr. keď sú obete popísané ako bezmocné či nevinné z hľadiska ocitnutia sa v danej situácii. Tiež vidíme ich fotografie , poznáme tvár a vidíme ich v reálnom čase, t.j. existuje určitý tlak na bezprostrednosť pomoci.
V prípade identifikovanej obete zohráva úlohu aj istota smrti. Teda nastáva situácia, že obeť bez pomoci spoločnosti neprežije a je na jej pomoc odkázaná. Táto odkázanosť obete je tiež faktorom, na základe ktorého sa môžu ľudia rozhodnúť pomôcť. V porovnaní s identifikovanou obeťou je pri štatistickej obeti riziko smrti oveľa viac rozptýlené. Čím viac je toto riziko rozptýlené, tým slabšie ho ľudia vnímajú a znižuje sa tak ich ochota pomáhať.
My sme tento predpoklad vyššej emocionálnej odpovede v prípade identifikovanej obete otestovali v dotazníkovom prieskume, pričom sme vychádzali už z existujúceho experimentu (Lee, Feeley, 2007). Využili sme dva varianty dotazníkov. Jeden s identifikovanou obeťou, v ktorom bola žiadosť o pomoc kvôli ohrozeniu hladom a bola formulovaná na pomoc pre malého afrického chlapca menom Robinio. Súčasťou bola okrem mena aj jeho fotografia.
Druhý variant sa týkal štatistickej obete, v ktorej sme zdôrazňovali, že treba pomôcť piatim miliónom detí ohrozených hladom. Variant neobsahoval žiadnu identifikáciu obetí menami či fotografiami.
Pomoc bola v našom prípade len fiktívna, respondenti uvádzali len ochotu pomôcť (áno- nie) a výšku sumy, ktorou by boli ochotní pomôcť.
Výsledky nám však nepotvrdili náš predpoklad, že ľudia budú ochotnejší prispieť práve na identifikovanú obeť. Ochota pomôcť v prípade oboch variantov obetí je v uvedená v nasledujúcom grafe.
Ukázalo sa, že respondenti sú vo vyššej miere ochotnejší pomôcť práve štatistickej obeti, ktorá nebola identifikovaná (teda výzva na pomoc piatim miliónom detí ohrozených hladom) v porovnaní s identifikovanou obeťou (Robiniom). My si to vysvetľujeme istou mierou xenofóbie a otázne by boli napríklad výsledky výskumu v čase pred tzv. „utečeneckou krízou“ či prípadne otestovať variant s fotografiou dieťaťa, ktoré by bolo príslušníkom majoritnej spoločnosti a následne porovnať výsledky.
Preto sme čiastočne skeptickí k výsledkom danej práce a nazdávame sa, že efekt identifikovanej obete môže byť za istých podmienok naozaj účinný aj v kontexte Slovenska, no je nevyhnutné brať do úvahy aj súčasné spoločenské podmienky napríklad postoje ľudí k národnostným menšinám.
Lucia Pientková, študentka ÚVP FSEV UK
Blog vznikol ako populárno-náučná verzia seminárnej práce kurzu Behaviorálna verejná politika na ÚVP.
