Katarína Staroňová
Problém plagiátorstva je na Slovensku (a v celej strednej a východnej Európe) obrovský a dotýka sa nielen vysokého školstva, ale aj iných odvetví. Plagiátorstvo môže byť nevedomým aktom z dôvodu neznalosti správneho zaobchádzania s vedeckými textami, ako i vedomým aktom páchaným s vierou, že v takomto plagiátorstvu prospešnom prostredí sa jednoducho na plagiátora nepríde. Prinášame vám sériu troch článkov založených na pôvodnom texte „Ako sa vyhnúť plagiátorstvu?“, ktorý bol zverejnený v Public Policy News, č 1/2013, ročník: 9. Prvý článok je venovaný argumentácii a začleneniu citovania do textu ako základným predpokladom ako predchádzať plagiátorstvu.
Čo je plagiátorstvo?
Podľa Slovníka cudzích slov (Petráčková a kol. 1997: 713), plagiát znamená „nedovolené napodobenie, preberanie umeleckého alebo vedeckého diela bez uvedenia vzoru alebo autora“. To znamená, že ak používame cudzie myšlienky, formulácie, poznatky, tabuľky, výpočty, schémy, atď. a vydávame ich za svoje, dopúšťame sa plagiátorstva, t.j. podvodu či krádeže. Plagiátorstvo sa nevzťahuje iba na neodcitované uvádzanie myšlienok iných autorov, ale týka sa aj nesprávneho uvedenia zdroja. V prípade pochybností je vždy lepšie uviesť zdroj pomocou citácie a naštudovať si techniky citovania každej citačnej konvencie.
Ako predchádzať plagiátorstvu?
Základným pravidlom je, aby sme v texte jednoznačne rozlíšili čo je výsledok našej práce a ktoré myšlienky či fakty sú prevzaté. Na to je dôležité ovládať niekoľko vecí:
a) správny spôsob argumentácie a výstavby odseku a textu,
b) správne začlenenie citovania do textu,
c) osvojenie si a využívanie techník citovania a odkazovania jednotlivých citačných konvencií (napr. ISO 690, APA,MLA, Chicago), ktoré presne definujú pravidlá čo sa preberá, od koho sa preberá a ako sa identifikuje zdroj(prameň), z ktorého sa preberá.
Argumentačný text má v podstate trojčlennú štruktúru (tzv. Toulminov model): tvrdenie, dôkaz a zdôvodnenie. Možno ich charakterizovať nasledovne:
■Tvrdenie (T), nazývané aj tézou (ang. claim)je vyhlásením stanoviska/pozície, ktoré treba zdôvodniť;
■Dôkaz (D) (ang. evidence) fakty/argumenty, ktoré sa uvádzajú na podporu tvrdenia a ktoré čitateľ môže akceptovať, odmietnuť alebo s nimi polemizovať;
■Zdôvodnenie (Z) (ang. warrant) vysvetľuje spojenie medzi tvrdením a dôkazom, t.j. záver, ktorý vyplýva z usudzovania a argumentácie.
Výstavba textu
Zjednodušene môžeme povedať, že každý odsek má jednu hlavnú myšlienku, ktorá je vystavaná do podoby Tvrdenie – Dôkaz – Zdôvodnenie. Tvrdenie uvádza hlavnú myšlienku samotného odseku a uvedie čitateľa do problematiky. Každý po prečítaní prvej vety, vie o čom daný odsek bude. Ide teda o naše tvrdenie – našu myšlienku. Aby však neostala na úrovni len tvrdenia („jedna babka povedala“), je potrebné k tvrdeniu uviesť dôkazy, či už z nášho primárneho výskumu (dáta) alebo referencia na iných autorov, ktorí dospeli k podobným tvrdeniam a záverom na základe ich bádania.
Najvyššiu dôveryhodnosť získame, ak priložíme množstvo primárnych a sekundárnych zdrojov. Ide vlastne o najčastejší dôvod citovania a parafrázovania. Týmto spôsobom demonštrujeme ako sme zvládli danú tému, že poznáme výstupy a argumenty iných odborníkov v problematike a/alebo, že sme zvládli svoj výskumný projekt. To znamená, že pri udávaní sekundárnych dôkazov sa odvolávame na mienku, tvrdenie, názor inej uznávanej autority, ktorá už svoje tvrdenia a dôkazy publikovala napr. v odborných či vedeckých časopisoch, monografiách, konferenčných príspevkoch či v dennej tlači. A keďže nejde o našu vlastnú myšlienku, ale o cudziu, je nutné uviesť zdroje. Sila takéhoto dôkazu spočíva v tom, že naše tvrdenie sa zhoduje s myslením a mienkou ľudí, ktorých čitateľ pozná a uznáva. Pritom sekundárne údaje môžeme priamo citovať alebo parafrázovať pri dodržiavaní štandardov citačných konvencií.
Nestačí však uvádzať dôkazy, je nutné i zaujať postoj - čo daný dôkaz znamená, aký je vzťah k hlavnej myšlienke, aké má obmedzenia, atď. To robíme v časti „zdôvodnenie“. Na záver musí autor nejakým spôsobom odsek ukončiť. Ukončenie musí tvoriť akýsi most k uvádzacej vete, buď jej preformulovaním alebo zhodnotením čo sme daným odsekom zistili či povedali. Nikdy nekončíme odsek uvedením dôkazov bez vysvetlenia. Samozrejme, samotný argumentačný text môže (a aj býva) oveľa komplexnejší a vtedy je dôležité ovládať pravidlá viazanosti textu.
Ak pochopíme logiku výstavby odsekov a samotného textu, zistíme, že odkazovanie na iné myšlienky má svoju funkciu v texte a poukázaním na sekundárne zdroje len vyzdvihujeme vlastné tvrdenie. Ak to zhrnieme (a zjednodušíme), argumentačný text:
nepozná jednovetové odseky – pretože by boli len izolovanými tvrdeniami, ktoré nemajú žiadnu hodnotu ak za nimi nenasledujú dôkazy,
nepozná odseky, ktoré sú len odkazy na zdroje bez vlastného vkladu (bez hlavnej myšlienky na úvod a vlastnej interpretácie na záver),
nepozná odkazy na zdroje na záver odseku.
Mnohokrát sa študenti mylne domnievajú, že plagiát je len „kopírovanie“ a „preberanie“ bez uvedenia zdroja. Už sme si však spomenuli, že plagiát sa nevzťahuje len na neuvedenie zdroja, ale aj na nesprávne uvádzanie zdroja, resp. na prebratie základnej myšlienky, ktorú sme mohli sami rozviť. Pre vyučujúceho je potom nesmierne náročné stanoviť, či študent neuvádza zdroje, resp. nesprávne uvádza zdroje z nevedomosti alebo z vedomého podvodu. Základným pravidlom je, ako sme si už na mnohých miestach povedali, aby sme v texte jednoznačne rozlíšili čo je výsledok našej práce, a čo je prevzaté.
Druhá časť série „Ako sa vyhnúť plagiátorstvu?“ je venovaná technikám odkazovania na zdroje a nájdete ju čoskoro na tomto blogu.
Zdroj:
Staroňová, K. 2011. Vedecké písanie. Ako písať akademické a vedecké texty. Vydavateľstvo Osveta
