Videl som, že pod stromami pri detskom ihrisku je akýsi krik. Bezdomovci sedeli, nechceli odísť, hovorili, že nič nerobia a nemajú prečo odísť. Klasiký pasívny odpor. Najprv na nich kričala žena a hrozivo sa tvárila. Čakal som, že sa dozviem, čím sa previnili. Bezdomovci sa nedvívahli, tak na nich začal kričať muž. Výhražným hlasom. Jeden z bezdomovcov ustúpil a bral sa preč. Druhý si bránil svoje právo, že predsa nič nerobí. Tak ten muž začal nad ním výhražnejšie kričať a kopol mu do tašky, ktorú mal bezdomovec na zemi. Z gestikulácie stojaceho muža bolo vidno, že chce z vyhrážok a slovných útokov prejsť k fizyckému násilu. Tak bezdomovci ustúpili. Víťazná rodinka vchádzala do paneláku s poznámkami, že si tam, na ich detskom ihrisku nebudú robiť bezdomovci piknik a nosiť choroby deťom.
Myslel som, že treba políciu, ale zbehlo sa to rýchlo. Našiel som potom bezdomovcov sedieť na studenom betóne, lebo z drevenej lavičky ich vyhnali. Fajčili, mali flašu vína, ale viditeľne neboli opití a neboli agresívni. Vyrozprávali mi čo robili, než prišli tí ľudia. Nevidel som príčinu na to, aby ich vyhnali z lavičky. Celá ich vina spočívala v tom, že boli bezdomovci, sedeli na ich verejnej lavičke, mohli byť chorí a chceli si tam zapáliť cigaretu.
