Vždy, keď som niekomu čo i spomenula, že by som chcela študovať medicínu, len nechápavo na mňa pozrel a povedal: "Fuj, veď to budeš musieť aj pitvať!" Nemyslím, že som vtedy ešte vedela čo to znamená. Bolo to ešte veľmi ďaleko a rovnako bolo vzdialené to, či sa na školu vôbec dostanem.
Od známych som síce počúvala, čo to asi obnáša, ale akosi sa ma to vtedy ešte netýkalo.
Prvá šoková terapia prišla hneď na prvých cvičeniach z anatómie. Prosíkali sme, či sa do tej pitevne môžme ísť pozrieť, lebo sme počuli, že aj iné skupiny tam už boli.
Keď zobral pán doktor kľúče a my sme kráčali za ním, víťazne sme sa usmievali. Veď ideme do pitevne. Tam len tak hocikto nemôže. Hlupáčikovia, ešte sme nič nevedeli, tak nám stačila aj takáto "pozornosť".
Pred dverami sme už trochu utíchli a keď sa otvorili, zrazu bol problém, kto vojde prvý. Pomalými krokmi sme predsa len vstúpili a začali sa okolo seba obzerať, kde tie mŕtvoly už sú. Plastové modely ľudského tela. Operačné stoly. Ibaže nie také pohodlné ako na chirurgii. Tie boli len kovové.
Nie, nebolo mi zle. Myslím, že nikomu. Ani keď sme zbadali veľké sklené fľaše, kde si ako nejaké zaváraniny plávali ľudské pľúca, mozgy, srdce, pečeň. Nie, nebolo mi zle ani keď som v inej fľaši zbadala ľudskú hlavu rozrezanú napoly. Prečo? Videli sme to, ale sa nám ani nechcelo veriť, že toto mohlo byť niekedy niečo živé.
Stále tá istá otázka: To bol človek? On skutočne žil? Jedol, spal, chodil do práce, pozeral televízor, mal rodinu a deti? Nie. To nemôže byť pravda. Nie. teraz tu jeho hlava pláva vo fľaši.
Tieto myšlienky mi vírili hlavou a otázky, tie isté otázky, som sa musela pýtať vždy znova a znova. Bola som jediná? Nie. Každý z nás rozmýšlal podobne.
Bola som už na viacerých pohreboch. Lenže tam je človek v truhle pekne vyobliekaný a vyzerá akoby spal. A hlavne... Je celý.
Prišlo aj na to, že nám odkryl boxy, kde boli ešte celé telá. Tie vyzerali už o čosi skutočnejšie, ale aj tak to boli len akési bezradné nemé tváre. Títo ľudia, keď sa chceli za života prezliecť, išli do šatne, zatvorili za sebou dvere. Teraz tu na ich nahé telá pozerá hlúčik študentov a zrazu je to jedno. Zrazu veci, ktoré boli tak dôležité, nemajú zmysel.
Nebojte. Nemala som z toho zážitku nočné mory, neprenasledovali ma tí nebožtíci v snoch. Oni majú svoju úlohu a my ju máme tiež. Akú? Vzájomne si pomáhať. Minule mi prišiel objednaný atlas anatómie ľudského tela, kde hneď na jednej z prvých stránok nájdete výrok: "Hic locus est ubi mors gaudet succere vitae." "Toto je miesto, kde sa smrť teší, že môže pomáhať životu."
Viac mi nebolo treba.
Áno.
Tak je to!
