Žijem, píšem, fotím, milujem a občas sa aj jedujem :) ...pretože ma to baví... Zoznam autorových rubrík: ...Aj toto sa stalo, ...Moj makrosvet, ...Intrákoviny :), ...Zaujímavé foto, ...Mestá a miesta, ...Co je nové na venkově, ...Osobné, ...Len tak ma napadlo...
Medzi zvieratá v Košickej Zoo Kavečany, ktoré nás vždy zaujmú trošku viac ako iné, patria aj pštrosy. Keďže pri našej vtedajšej návšteve stál jeden z nich dosť blízko pri plote, priateľ sa rozhodol, že spraví jeden naozaj detailný záber. Pštrosovi sa to očividne veľmi nepáčilo a ja som už len s hrôzou pozerala kam dostane odvážny fotograf ďobanec.
Najprv sa musím ospravedlniť všetkým Prešovčanom, že ja človiečik zo stredného Slovenska, som vždy považovala za tretie najväčšie mesto na Slovensku Banskú Bystricu. Až rodení Prešovčania ma vyviedli z omylu. Tak som sa teda rozhodla to veľké mesto navštíviť a uverila som.
Včera večer STV 2 odvysielala poslednú časť štvordielneho dokumentu Chceli zabiť Hitlera. Ako som tak počas štyroch utorkov pozerávala jednotlivé časti, len som krútila hlavou.
Najprv to malo byť top aktuálne, no z technických dôvodov to nevyšlo a tak sa stalo, že tieto fotky sú už rok staré. Napriek tomu som sa ich rozhodla zverejniť, lebo nestratili nič zo svojho čara. Teda surikaty a tučniaky pribudli do Košickej Zoo už pred rokom. Boli sme ich pozrieť aj tento rok a vyzerá to tak, že sa pekne zabývali a naozaj sa im darí.
Považujem sa skôr za mierneho človeka. Nie som veru žiaden cholerik. Skôr sa rozplačem ako rozkričím. No len nedávno ma isté udalosti prinútili porozmýšľať, či je to dobrá stratégia a či by občas nebolo efektívnejšie zvýšiť hlas na niekoho, kto si to fakt zaslúži. Nebudem to predsa dusiť v sebe. Kedže v tom čase, keď sa toto odohrávalo som ešte stále bola presvedčená, že kričať na niekoho je hlúposť, pokúsim sa s tým vyrovnať aspoň touto formou môjho blogu.
Pred pár rokmi som snívala, ako snívame všetci, že keď budem raz veľká a dospelá... Budem študovať na vysokej škole herectvo, každý v meste ma bude poznať z mojich prvých predstavení, budem žiť rušný nočný život, budem mať kopu priateľov a nejaký ten nezáväzný vzťah na diaľku trebárs s takým Španielom. Budem cestovať po celom svete a snažiť sa presadiť za tou veľkou mlákou. Hollywood predsa čaká len na mňa. Budem...
Skúšky dobojované, prázdniny pred sebou, slnko krásne svieti a ja sa uz teším, že opäť veľa vecí zažijem a potom vám o tom aj napíšem. Veľakrát som už myslela na to, aký význam má vôbec tento blog písať. Čo si tým dokazujem? Na čo to vôbec je? Číta to niekto?
Zverte sa odborníkom. Navštívne novootvorený Dom Krásy!
V jednu prázdninovú nedeľu sme sa rozhodli zrekreovať sa z ruchu mesta. Nastúpili sme na autobus č. 29 smer Zoo Kavečany.
Ku Košiciam už neodmysliteľne patrí aj Lunik IX so svojou komunitou. Keď bývate na smer tohto sídliska, nejaké modernejšie autobusy, či električky nečakajte. Rovnako sa neodprúča sadať si vtedy na zadné sedadlá, lebo tie sú rezervované.
Asi pred tromi rokmi sa našej rodine podarilo počas našich pravidelných potuliek po Slovensku objaviť termálne kúpalisko v dedinke Vyhne. Vtedy to bol jeden veľký, už na prvý pohľad starší bazén, s príjemne teplou vodou. Ešte jeden bufet a areál na lehátka, ale inak všetko. Avšak jeho poloha, doslova v zajatí nádherných hôr už vtedy našepkávala, že Vyhne majú na viac.
Zlý deň. Zle som sa vyspala. Išla som na smenu, ale bola som dosť unavená. Ako som písala minule, brigádujem pri pokladni. No a ten deň mi nedopadol práve najlepšie...
Neznášam čakanie. Zvykla som si, ale aj tak ho nemám rada. Zdržovanie, nervozita, zhon. V duchu nadávam a hľadám pôvodcu, vinníka, toho hnusáka, čo je za to zodpovedný. Úplne najhoršie je to v supermarketoch, kde sú pokladníčky také neschopné, až strach. Ako naschvál keď sa najviac ponáhľate, tak jej to vôbec nepípa. Alebo prekladajú ten tovar tak ležérne, až červeniete od zlosti. Len to otáča a skúša, potom ťuká, hlúpučká, do tej pokladne. Otáča rožky zo všetkých strán a darmo jej poviete, že stoja korunu, ona ich hľadá ešte aj na obrázku. Náhodou chcete platiť kartou a ona sa nevie s tým pohnúť, prípadne vám stiahne viac ako bolo treba. Stokrát som si hovorila: Keby som si tam sadla ja, hneď by to išlo rýchlejšie.
Chvíľu som rozmýšľala, či takýto článok vôbec napísať. Ľudia ti vynadajú, že fuj aké morbídne. Prečo o tom píšeš? O tom sa predsa nepíše! Chvíľa prešla a mne prsty už písali akoby samé a keď bol článok hotový, rozhodla som sa vyjsť s kožou na trh a súďte ma vy. Napísala som ho práve preto, že ľudia si myslia, že o tom by sa písať nemalo.
Krásne ráno po daždivej noci a ja som si vyšla trošku do záhrady, aby som si doplnila vitamíny...
Ak poznáte môj blog, určite ste si všimli moju záľubu vo fotení, no hlavne fotení kvetov. Skúšala som aj nové uhly pohľadu, aby fotografie nevyzerali jednotvárne (ako ste mi radili) a tak sa môj fotoherbár rozrástol o nové kúsky. Vznikli pri prechádzkach na prázdninách u starkej a mnohé ma prekvapili svojimi tvarmi a farbami. Veľa z týchto kvetov som postrehla prvýkrát a preto som rada, že sa s týmito mojimi úlovkami môžem s vami podeliť.
