Netrúfam si hodnotiť koľko pravdy bolo v danom dokumente a koľko sa postupom času prikrášlilo, ako to už pri hodnotení našich dejín býva. Prvoplánová myšlienka pri natáčaní dokumentu bola vykresliť nemecký národ v krajšom svetle. Pozdvihnúť to, že nie každý Nemec v tom čase bol hrdý na Hitlerovu vládu, že existoval aj odboj. Ten mal veľa pokusov o atentát, žiaľ neúspešných. Účastníci odboja verili, že Hitler si nezaslúži nič iné len smrť.
A k tomuto som sa vlastne chcela dostať. Ako je to možné, že pri toľkých pokusoch sa im to nepodarilo? Takmer vždy rozhodovali len minúty- desať, päť, menej. Keď Hitler vyviazol z pár atentátov živý, začal o sebe šíriť, že je snáď nesmrteľný. A to jeho moc v očiach verejnosti len posilňovalo.
Všetky tieto atentáty boli namierené len na jediného človeka. Plno ľudí bolo ochotných sa obetovať kvôli jeho smrti. Mať pripravenú rozbušku vo vreckách svojho kabáta a aktivovať ju, keď bude Hitler na blízku. Ich lúčenie sa s rodinou, noc pred pripravovaným atentátom, deň atentátu. Čo tým ľuďom prechádzalo hlavou? Nad čím uvažovali?
A potom prišiel nezdar a oni sa druhýkrát narodili. No Hitler bol stále nažive.
Nedávno otriasla Slovenskom správa o banskom nešťastí v Handlovej. Zomrelo tam dvadsať mužov, ktorí si zarábali na živobytie ťažkou prácou, mali svoje ženy, deti a nebolo pre nich potrebné nič viac len žiť. Stačilo pár sekúnd a zomreli. Dvadsiati.
Moja logika, rozum a cit pre spravodlivosť to nechápe. Dvadsať ľudí zomrie razom a jedného sa nedá zabiť?
Je to osud?
Je to Boh?
Kto takto riadi svet?
Je v tom niekde spravodlivosť, len my ju nevidíme?
