Bezdomovec? Kdeže! Má dom a dostáva slušný dôchodok.
A predsa každý deň vláči veci zo smetísk domov, ukladá si to tam na kôpku a teší sa z toho. Má možno viac oblekov ako nejaký manažér. Ďálej hrnce, taniere, zubné kefky, nohavice, kočík... Má tam naozaj všetko. Takmer ako v Priore. Na smetisku si našiel aj zubnú protézu. Že fúúúj? Že nechutné? Preňho vôbec. Pekne si ju doma vydrhol a... Vraj sadla akoby bola robená naňho.
Celý dom sa mu premenil na skládku smetí. Cez miestnosti sú len úzke chodbičky a všade naokolo- smeti. Tak to vidíme my. On má však z nich radosť. Je to jeho poklad. Navyše trpí chorobnou predstavou, že mu tie veci niekto kradne. Stále dokupuje nové zámky na dvere a okná, aby sa tak chránil pred zlodejmi. To sú asi jediné veci, čo nemá zo smetiska.
Nie som jediná, čo si jeho čudný spôsob života všimla. Pri každej návšteve sa chváli novinami, ktoré už o ňom robili články. Neraz sa dostal aj na titulku. Odkladá si ich a je na seba hrdý, aký je populárny.
Toto je jeho dielnička.
Takto si vyzdobil vchodové dvere -nápisy ako: "Pozor výťah", kúsky plechov a kvety z hrobov...
Okno má tiež obsypané kvetmi, takže cezeň nič nevidí.
Máme právo súdiť tohto človeka za to aký je? Ubližuje tým niekomu? Treba ho zavrieť do blázinca?
Nie, nemôžme ho odsudzovať. Nie, nikomu neubližuje. Nie, rozum má úplne v poriadku.
Čo s ním teda?
Nič.
Po svete chodí plno ľudí, ktorí sa od bežného priemeru odlišujú. Vlastne robíme to v podstate všetci. Chceme robiť. Každý z nás sa chce niečim líšiť od toho šedého priemeru. Niekto v obliekaní, iný v inteligencii, ďalší svojím spôsobom života. Ľudí sme si rozdelili na väčšiny, menšiny, múdrych, bláznov, bielych, čiernych, prípadne inofarebných. Každý deň po sebe navzájom ukazujeme prstom: "Pozri, to je ten divný! "Aha, to je teda čudák!"
Je to proste pohodlné.
A...
Čo keby sme energiu, ktorú vynakladáme na škatuľkovanie ľudí, skúsili raz použiť na ich zbližovanie?
