Celý problém bol v tom, že som v piatok poobede práve doblokovala vačší rodinný nákup a ako posledná položka ostala malá sladkosť. Mala zalepený čiarový kód, tak som to jemne rozlepila, aby mi to mohlo nablokovať. Avšak, ako naschvál to ani tak "nepíplo" a pani mi vraví, že to neberie. Ja som len poznamenala, že ak tam naťukám celý kód (v priemere to zaberie desať sekúnd) tak to pôjde. Ona mi zdôraznila fakt, že to by určite u mňa trvalo večnosť a že to nezoberú.
Fajn.
Odložila som to nabok a považovala celú vec za uzavretú.
Lenže pani mi potom pri odchode z druhého konca pokladne kričí: "Slečna, dám vám jednu dobrú radu. Už v živote nerobte pokladníčku."
Ešte čosi povedala, no ďalej si to už nepamätám. Tá milá pani mala tmavé vlasy. Ale ako presne vyzerala si viac nepamätám. Stratila sa v dave tvárí mojich spokojných zákazníkov.
Len som jej ešte v zúfalej snahe nejako sa obrániť povedala, že tam len brigádujem. A tiež nemôžem za to, že v továrni zalepili čiarový kód.
Odišla.
Mne sa ešte pri asi ďalších troch nákupoch mierne triasli ruky, ale prežila som to. Bola som rozčúlená. Keby sa mi takéto niečo stalo ešte tisíckrát, tak by som reagovala rovnako. Keď "nepípne" kód treba naťukať čísla. Robím to x krát za jednu smenu.
Avšak raz sa mi podarilo aj rozplakať sa.
To vám prišiel jeden pán, ktorý bol ešte síce štvrtý v poradí a už na mňa vykrikoval aká som neschopná, že lenivejšieho človeka ešte v živote nevidel a podobne. Bol práve pondelok podvečer, obchod nabitý zákazníkmi a pri pokladniach veľké rady. Snažila som sa. Veľmi. Chcela som čo najviac skrátiť čakanie ľudí pri mojej pokladni. Avšak nedá sa to robiť na úkor toho, že by som sa mýlila. Oberiem o peniaze buď zákazníka alebo seba.
Nuž a keď sa ten milý pán dostal na rad, vypočula som si ešte asi trikrát to čo kričal ešte keď stál v rade. S úsmevom na tvári som mu povedala, že sa mu úprimne čudujem ako sa dokáže takto rozčuľovať. Nebola som si predsa vedomá, že by som robila niekde chybu. Chcela som len vrámci možností každého čo najskôr vybaviť. Som totiž zvyknutá, že ľudia mi poďakujú a v kľude odídu. Niektorí mi poprajú pekný deň alebo dokonca nech sa mi darí a ja mám hneď lepší pocit z toho čo robím.
Zrejme by mi úsmev z tváre nebol býval zmizol, ale keď som tomu pánovi vydala peniaze, tak mi ich vytrhol z ruky tak, že mi skoro vytrhol aj tú ruku.
Pohľad sa mi akosi zarosil a už bolo dosť ťažké sústrediť sa na kódy a ceny. Našťastie ma to rýchlo prešlo. Muselo. Inak by som mohla ísť rovno domov.
Teraz už veľmi dobre chápem ako dokáže jeden jediný človek za celých 24 hodín pokaziť inému celý deň. Možno ten pán sa doma pohádal s manželkou, možno tú pani vytočil niekto v práci, možno,... A svoju zlosť len preniesli na mňa. Alebo si len pomysleli, že takej mladej hlúpej pokladníčke jednoducho nemôžu veriť a jediné čo si zaslúži sú takéto slová "vďaky".
