Monika sa k Janke otočila tvárou, vzdychla a povedala :"Kedy sa my najbližšie uvidíme? To bude hrozné! Budeš mi chýbať! Aspoň písať si určite budeme. Však?"
Janka sa nad tým veľmi nezamýšľala. "Uhm," znela jej odpoveď.
Monika na ňu pozrela so slzami v očiach: "Keď... Vieš... Ty si kamoška. Taká naozajstná. Neviem si predstaviť, čo by som bez teba robila!"
"Jasné, však aj ty si moja kamoška," znela Jankina odpoveď. No tieto slová z nej vyšli akosi nasilu. Lebo sa to patrilo tak odpovedať. Myslela to však úprimne? Ani sama nevedela. Pre pokoj v duši si povedala, že to bolo také poloúprimné, aby Moniku nesklamala.
Autobus zastavil. Monika sa k Janke nahla a objala ju: "Budeš mi veľmi chýbať!"
"Aj ty mne," automaticky odpovedá Janka. A znova ju tam vnútri čosi uhryzlo. Voláme to Svedomie. Janka sa začala cítiť zmätene. Bolo jasné, že keď vám niekto povie: Budeš mi chýbať, nepoviete mu: Vieš čo? Ty mne vôbec.
Dvere na autobuse sa otvorili, Monika ešte priateľsky potľapkala Janku po pleci a vystúpila. Autobus sa pohol. Monika zvonku ešte kývala. Janka zdvihla ruku a odkývala jej. To sa tiež patrilo.
Zvyšok cesty sa však Janka cítila čudne. Nedalo jej to pokoja. Bola nútená stále znova a znova o tom rozmýšľať. Cítila sa hrozne. Netušila, že pre Moniku toľko znamená. Nevšimla si. Hanbila sa za seba. Neuvedomila si to. Teraz bolo do plaču jej. Celé roky si myslela, že tá jej Naj je navždy. Pritom trávila oveľa viac času s Monikou, kým tá Naj sa bavila s inými.
Bolo jej to ľúto. Zároveň však bola rada, že jej to konečne "došlo"! Doma sa potichu vyplakala a zaumienila si, že k Monike sa bude správať ako k ozajstnej kamoške. Nie preto, že sa to patrí. Nie preto, že jej to bude pohodlné. Preto, lebo Monika vždy bola jej Naj, len Janka si to nevšimla.
