Takže mam fenku tohto neskutočného plemena , je to to niečo ako výzva.Mám skusenosť , Amstaf aj Pitt.... ale toto je jednoducho pes ktorý mi rozumie. Možno to iba nadnesene vnímam , ale počas môjho skúmania a pozorovania za 5rokov spolužitia , sme už prežili aj úteky aj špekulácie (kto ma taketo plemeno vie očom píšem) , ale teraz som nadobudol ten pocit porozumenia. Táto rasa , či je to už Kirgiz, akbaš, a alabaj to sa nedozvie nikto. Podobá sa na Alabaja , SAO! Ale?
Je to silná fenka , dosť vysoká a pružná . Nebudem tu opisovať koľko chrupaviek pojedla v mladom veku ale proste je to na 90% genetika , ja som len dal pozor na kosti, a klby. Výška asi 75 -77cm na fenku je to pekne. Ale to je schránka telesná, povaha je zasa niečo iné, a to čo som už hore napísal o čo vlastne ide neviem. Musel by som písať trošku z histórie. A tá história si pamätá až 4000r. pred.našim letopočtom, vtedy sa datuje vykopávka malej sošky.
Kirgizský ovčiak bol potomkom starých dogovitých psov Ázie. Tieto psy vynikali vynikajúco rozvinutým ochranným inštinktom. Boli zlostné v dostatočnej miere a naviazané na svojich majiteľov. Vychovávali ich v kontinentálnych klimatických podmienkach, kde pásli čriedy oviec, rožný statok a často ich používali aj pri poľo-vačke na stepného vlka. Dosahovali kohútikovu výšku 80 cm, mali hladkú srsť najčastejšie farby bielej a sivej. Hlavy mali veľké s predĺženou papuľou a širokým čelom. Čeľuste boli silné, oči tmavé, uši mali nasadené ako vlk. Krk neobyčajne mocný prechádzal v široký svalnatý hrudník a disponoval pevnými záhybmi. Sama príroda sa postarala o sformovanie psa schopného prekonávať ohromné vzdialenosti. Pritom všetkom sa nevyčerpal a navyše bol odolný voči nadmernému teplu a chladu. Tento pes žil a pracoval v skromných podmienkach a neraz bol prinútený zaobstarať si potravu sám.Žiaľ, v 60-tych rokoch sa toto plemeno celkom vytratilo.
Veľmi zaujímavé psy boli dovezené z oblastí Kirki a Kuški (Turkmenistan). Tieto psy boli pravidelne dovážané V. Barikovom. Vynikali najmä suky, ktoré boli mocné, s prekrásnou stavbou tela, výbornými končatinami a perfektnými líniami hlavy.Jednou z nich bola suka Babka, ktorá získala okrem iných ocenení aj BOB. Táto suka dala vysoko kvalitné potomstvo. Barikov priviezol aj psa Murgaba a koncom 90-tych rokov psa menom Maš. Tento pes čierno strakatej farby mal hlavu aerodynamického tvaru s takmer žiadnym prechodom od čela k papuli (stopom). Maš bol privezený z oblasti Kirki a neskôr bol vyvezený z Biškeka do Ruska. Medzi hodnotnými psami použitými v chove možno spomenúť aj šampióna z Kazachstanu Ričarda, urasteného psa s vynikajúcimi vlastnosťami, pre ktoré sa niektorí chovatelia rozhodli posilňovať jeho krvnú líniu príbuzenskou plemenitbou. Chovatelia v Kirgizstane zapojili do chovu aj psov nesúcich krv Alača - psa vyvezeného z Afganistanu do Kazachstanu.
Podľa mňa (samozrejme aj podľa mnohých fundovaných kynológov) sa na základe historických a tiež súčasných faktov s množstvom obrazových materiálov navzájom nelíšia. A to nielen od psov zo spomínaných krajín, ale ani od psov žijúcich v Afganistane, alebo v Iráne. Isté je len to, že v každej krajine sú tieto psy známe pod iným názvom. Jediný možný spôsob delenia týchto psov a vyprofilovanie sa v samostatné plemená je možné na základe konštitučných typov, a nie na základe ich príslušnosti k niektorej krajine.
Tak čo to vlastne máme ??? Nevieme presne , ale je to pes skúšany fakt dosť dlho na to aby bol samostatne mysliaci tvor. A preto ja som rád že sa máme obaja radi, a že nemusím premýšľať za ňu, ako by som musel pri NO? RTW a podobne nechcem nikoho uraziť ale na toto plemeno treba dozrieť aj vekovo aj mentálne aj oboje spolu.
To, že sa na Slovensku posudzuje jeden z typov "aziata" ako samostatné plemeno je raritou, pretože najviac udávaný argument, že turkménske vlkodavy sú vyššie a tiež, že môžu mať tri typy záhryzu na rozdiel od SAO, stratil opodstatnenie. Ruskí kynológovia totiž vypracovali nový štandard SAO, v ktorom sú povolené tak isto tri typy záhryzu a paradoxne kohútiková výška, najmä u súk, je stanovená vyššie ako u turkménskeho alabaja. Turkménsky alabaj - suky - minimálna výška 62 cm, u SAO 65 cm.
Tak ...a všetcia potom majú trošku chaos. Jedným z vrcholov osláv turkménskeho alabaja a zviditeľnenia bolo, keď hlavní protagonisti "záchrancov alabaja" zverejnili vo svojom časopise neuveriteľnú tabuľku s rozčlenením psov "Ázie" s príslušným grafom a fotografiami. Náš "aziat" (skôr v type chrta) tu vyzeral oproti majestátnemu "nadpsovi" - turkménskemu vlkodavovi - naozaj veľmi skľučujúco. Spraviť taký graf mohol iba génius, alebo človek veľmi odvážny, ktorý vo svojej samoľúbosti stratil všetku súdnosť.
A preto si myslím že rozumiem tej mojej fenke a ona mne!!!
Už by ste sa mohli niektorí začať pozerať na svet reálne a sňať svoje ružové okuliare. Koľko už je dnes salašov, koľko už je dnes psov venujúcich sa svojmu pôvodnému poslaniu? Hociaký pes je šťastný tam, kde sa mu niekto venuje, kde sa s ním chodí každý deň von, kde sa s ním hrá a blázni, kde ho majiteľ hladká a ľúbi. Tým psom v záhradách, na opustených pozemkoch, v kotcoch či na reťaziach sa veeeeľmi často nevenuje vôbec nikto. Povedia si, že však na čo, pes je vonku, má záhradu a to mu stačí. Stačí mu jeho reťaz alebo jeho niekoľko metrov štvorcových? Hlavne, že je vonku, však pes nepatrí do bytu, tam by bol ako vo väzení.!!! Keby tie dobré šelmy vedeli rozprávať, tak by dali určite prednosť životu v byte pred životom niekde v samote v nejakej pseudo-prírode. Tento pes sa môže nachádzať aj v Dome aj v Byte , pes musí vedieť o čo tu ide , o akom vzťahu je táto hra, to nie je pes na povel to je proste niekto.
