Predstavte si že vymyslím príbeh, príbeh o človeku čo maľuje a trocha píše. Je tak trochu vedec a maliar. A ten človek je dosť známy a uznávaný v spoločnosti. A v mojom príbehu bude mať tú poctu že sa stretne s prezidentom a možno aj s biskupom a vysokopostavenými ľuďmi. A povedzme že sa dozvie čosi nepekné o mocných tohto sveta. A vari si o tom myslí svoje ale mu to nedá a pátra a pátra a hľadá súvislosti....
No a ten môj človek je majster pera – vie zaujať čitateľov, vytvoriť napätie – zápletku a napíše príbeh a schová tam svoje zistenia. Niečo málo faktov, trocha pointy, dej ktorý naberá spád a okoreníme to medializovanou témou, tu kúštik slávnych tu dačo o cirkvi a príbeh je na svete. A ajhľa príbeh vydajú a príbeh sa rozpredá, má stovky (tisícky) čitateľov. Možno z hľadiska literárnej kritiky (intelektuálny či iný názor...) ani môj príbeh nie je taký dobrý, možno nie som klasik, je to len taký bestseller čo číta tisícka ľudí. Číta a diskutuje – je v povedomí ľudstva, vydáva sa a ohrozuje. Pozastavuje, núti sa zamyslieť, plodí otázky – len odpovedí nie to.
Čo sa stalo? Príbeh ožil, príbeh je nebezpečný – je silný. A mocní tohto sveta sa ho boja. Prečo sa ho boja? Ohrozuje ich moc? Prečo im môj príbeh nedá spať? Prečo sa ozývajú a príbeh zakazujú? Veď stále je to moja fikcia, môj príbeh, výplod môjho mozgu umne pretvorený do slov a viet. Môj príbeh, moja tvorba. Príbeh ma prerástol. Dieťa čo vyrástlo a je vyššie ako jeho rodičia. Vari je v puberte, kričí do sveta svoje pravdy a búri sa, rebeluje. Príbeh čo ohrozuje mocných. A mocní sa boja o svoju moc.
PeVa
