Viem že je ďaleko už od rána ale stále mi to rezonuje v hlave a nedá mi pokoja.
Deťom sa nechce vstávať do školy (a nie len im), ranná rutina je viac menej podvedomá, raňajky nechutia, výťah ide akosi dlho, suseda sa mračí, dvere vŕzgajú, auto nie a nie naskočiť, s parkoviska sa nedá vycúvať, trúbite na seba, zhon, panika, rozospatý vodič autobusu zabudol na smerovku, a vy na slušnosť na prechode. Nezaberá ani jar pred dvermi, vtáčí štebot Vám zrazu vadí a vy sa nechtiac znova a znova s niekým pohádate. Potom Vás to mrzí, pokazí to skoro celý deň a ľudia na ktorých Vám záleží sú z Vás smutní.
Rána sú skrátka „ufrflané“. Myslím že netreba ráno riešiť závažné veci netreba ráno brať za bernú mincu v rozhovore vo vzťahu proste treba vstať a žiť a isť pracovať, fungovať...
Takže zrušiť či pochopiť ? Alebo prepáčiť !
PeVa
