Hurá sobota! Deň, kedy nemusím ísť do škôlky a vstávam už o pol šiestej ráno, aby som si s rodičmi poriadne užil. Cez týždeň spím aspoň do ôsmej a nechávam sa budiť, ale cez víkend, to je iná káva. Otec svoju radosť z môjho príchodu do spálne prejavuje hlasitým zvolaním. Po tom, čo ho prinútim, aby mi zapol moju rannú dávku rozprávok o robotích superopiciach a nakŕmil ma "guličkovým" jogurtom, mi sucho oznámi, že keď sa naraňajkuje, tak pôjdeme voliť.
Neviem, čo to znamená, ale teším sa. Sadáme do auta a ideme teda voliť. Mlčím a ticho sedím, otec mi vysvetľuje, že voľby sú vážna vec. Keď sa blížime k budove škôlky, začínam mať zlé tušenie. Čo to na mňa ten otec chystá? Hádam nepôjdeme cez víkend do škôlky. Sú to moje prvé voľby, tak som radšej ticho a nič sa nepýtam.
Vchádzame do škôlky, otec mi vysvetlil, že ideme iba odovzdať hlas a potom dopozeráme robotie superopice. V miestnosti je veľa dospelých a štyri akoby záchody. Za nimi s otcom krúžkujeme na papieroch nejaké mená. Pomáham otcovi hádzať obálku do schránky, to bolo celkom srandovné, lebo sa zasekla. Nebola to však taká zábava ako robotie superopice...
Odchádzame zo škôlky. Voľby sú za nami.
Pýtam sa otca: "A komu si dal svoj hlas?"
Otec rozmýšla a tajomne sa usmieva. Som veľmi zvedavý: "Tak komu? Petrovi Cmoríkovi?"
Otec sa smial celú cestu domov a potom mi kúpil v Bille kinderko. Mal dobrú náladu a celý večer prepínal programy. Robotie superopice boli aj tak najlepšie.
