Moje oči znova prebehli okolie a uistili ma, že nikto sa na blízku nenachádza. Bola som už len niekoľko metrov od zhrdzaveného zábradlia. Prehrabla som si rukami vlasy, rozhodne sa nadýchla a chytila sa okraja zábradlia. Vtedy sa mi na posledný krát vybavili myšlienky prečo tu vlastne stojím a kvôli komu to vlastne všetko robím. Je to kvôli tej odpornej mrche „Táničke“! Všetko je to kvôli nej! Najprv roztrúbi po celej škole, že som šľapka, že som sa vraj vyspala aj s jej chalanom. To je taká mrcha! A dokonca zariadila, že som na pol roka rupla z matiky a prebrala mi aj jediného človeka na ktorom mi záležalo. Môj Alex už nie je môj, patrí tej krave. Tak nech si ho má. Mne je už všetko aj tak jedno. A pri tom chápete ? To ona sa vyspala s polkou štvrtého ročníka a dokonca aj s matikárom. A kto tu teraz trpí? Jasné, že len JA!!!
Ale to už nebude dlho trvať. Za chvíľku sa celé moje utrpenie skončí. Jediný človek, ktorému by na mne záležalo, by sa hľadal dlhšie ako čokoľvek iné. Je koniec a vlastne aj začiatok. Všade naokolo sa ozýva zvuk krídiel. Vyzerá to tak, akoby sa na mňa prišlo pozrieť celé vtáctvo lesa, ktorý sa rozprestiera naokolo. Moja prvá noha už opúšťa zem a presúva sa ponad zábradlie mosta a dopadá na chladnú, čiernu zem. Ešte raz a naposledy sa rozhliadnem, či nie je nikto na blízku. No okrem vtákov a tmy so mnou nikto nebol. Moja druhá noha opustila zem a presunula sa k tej prvej. Trochu jej to trvalo, keďže aj ona je ovládaná rozumom. Podarilo sa. Obe nohy boli na druhej strane mosta. Triasla som sa na celom tele. Moje pery, aj keď som to nevidela, nadobudli fialovú farbu. Vedela som to, pretože vždy keď mi je zima sfialovejú. A chcem to vlastne urobiť? Kam som sa to dostala ? Chcela som naozaj toto všetko, ako to je ? Teraz je to už aj tak jedno. Moje spotené ruky sa pomaly oddeľujú od zábradlia a moje zaslzené oči nevidia nič zreteľne. V ušiach mám úplne zaľahnuto. Už sa dlho so spotenými rukami neudržím. Púšťam sa. Chvíľu tam stojím a inštinktívne udržujem rovnováhu. Potom padám. Moje telo sa rúti k zemi. Má čas iba na to aby sa raz obrátilo. Dopadám do stredu koľajiska a moja hlava sa ako posledná dotkla zeme. Narazí do koľajnice a dopadá na zem. Vlasy sú nerovno rozmiestnené okolo mojej hlavy z ktorej svietia v tme iba moje veľké, hnedé oči, akoby si pýtali poslednú fotku. Sú otvorené do korán, no nejde z nich strach, ale pocit, že som konečne voľná. Taký pocit, aký som za celý svoj život nezažila. Pocit šťastia, voľnosti a pocit dobre urobenej práce.
Práve teraz už možno našli telá obidvoch ľudí, čo mi tak zničili môj život. Aj Táňa aj Alex zaplatili za to, čo som si musela vytrpieť. A za niekoľko hodín nájdu moje telo. Nikoho neodsúdia. Tak isto, ako nikto neodsúdil ich, keď bolo ubližované neprávom mne.
