Na druhé ráno je po búrke. Na tvár v parku som dávno ani len nepomyslela, pretože asi za hodinku odchádzam do Přerova. Nestíham, balím posledné veci a rýchlo utekám na autobus. Vlak už čaká na nástupisku náhlivo doňho vbieham a hľadám voľné kupé. Nakoniec som jedno našla, bolo na samom konci vlaku, ale bolo voľné. Usadím sa ku oknu v smere jazdy a čakám kým sa vlak pohne. Na stanicu neprišiel nik komu by som mohla kývať preto vystrčím hlavu z okienka a keď sa vlak pomaly rozbieha zamávam výpravcovi. Ten mi kývanie opätuje a ešte sa aj usmeje. Zatváram okienko a sadám si na miesto. Som rada, že som vo vlaku už dnes, pretože som mala cestovať až o týždeň. Takto budem s mojím Peťkom o týždeň dlhšie. To, že prídem vie iba teta a babka.
Cesta ubieha rýchlo na to, že som taká rozrušená zo včerajšej príhody v parku. Asi po pol hodinke vchádza do kupé sprievodca. Je mladý vysoký a má vyšportovanú postavu. Keďže som posledné kupé vo vlaku, sadá si ku mne a kontroluje lístok. Dávame sa do reči. Zisťujem, že býva neďaleko Martina a už má dokonca aj ženu a dieťa. Bolo to vraj ale na rýchlo. Verím mu, veď má sotva 20 rokov. Po krátkej debate musí ísť. Rozlúčim sa s ním nesmelým ahoj a zahľadená na krajinu mihajúcu sa mi pred očami čakám, kým dorazím do cieľa.
Vlak prichádza do stanice Přerov. Ja stojím pri dverách a čakám, než zastane. Vystúpim a rozhliadam sa odkiaľ sa ku mne dovalí teta a sesternica, majú ma tu čakať, aby mi odniesli batožinu ku babke, lebo ja chcem ísť hneď za mojím Peťkom. Už ich vidím, ako sa ku mne blížia. Zamávam im, no oni spomalia. Pomyslím si, čo sa deje? Keď zrazu ucítim ruku na mojom ramene. Pomaly a neisto sa otáčam.
