Stalo sa to minulý rok, hneď po Vianociach na Troch kráľov. Ráno som sa zobudila do bežného sviatočného dňa a užívala si radosť posledných chvíľ prázdnin. Večer sa to ale zmenilo. Jasné, že som bola opäť na silu vyhnaná do zimy a do kostola. Ako nenapraviteľný teenager tam chodím strašne nerada, aj keď, OK, občas sú tie kázne poučné... Ale aj tak, strašne sa mi tam nechcelo. Bol to predsa posledný deň mojich prázdnin a ja ho budem tráviť v kostole ? Moje slzy a prehováranie nepomohlo, a tak som bola o pol šiestej vytlačená z bytu aj s umelohmotnou pollitrovou fľašou v ruke a za mnou sa už len ozývali slová : „Naber tú vodu pred omšou, lebo potom tam bude veľa ľudí."
Čo ? Akú vodu ? Bola som z toho mimo, no hneď mi to došlo. Však to sa dnes svätená voda nosí domov... Och bože. Predsa nepôjdem jak idiot do kostola nabrať vodu do PET fľaše a ešte trpieť tú hodinu v zime. Ale nebolo pomoci, keď sa nevrátim s vodou budem prezradená, že som tam nebola. Keď som vyšla z domu, ovalil ma taký chladný vzduch, že bolo rozhodnuté. Do žiadneho kostola ja nejdem! Nastúpila som na prvý autobus ktorý išiel a už som sa viezla v teple do obchodného centra. Celé centrum som si obišla niekoľko krát a dýchala ešte neodpratanú vôňu Vianoc z výkladov butikov. Zrazu bolo akosi veľa hodín. „Do frasa a ja nemám vodu !!!" „Čo teraz ???" Mala som dve možnosti. Buď pôjdem kúpiť vodu do hypermarketu a prelejemju do mojej fľaše alebo poviem, že voda došla. To prvé je blbosť, ako nie až taká, ale je... A to, že došla voda, tak to je ešte väčšia. „Tak co teď ?" A v tom ma napadol asi najbláznivejší nápad. Zobrala som fľašu a utekala na WC. Nebojte nenabrala som to zo záchodovej misky, ale z umývadla. Keď som vyšla zasa do tej zimy a v kabelke som mala „svätenú vodu" bola som na seba nesmierne hrdá. No v tom som si uvedomila, že svätenú vodu asi nezohrievajú. Fľaša bola totiž totálne teplá. Napadla ma len jedna vec. Vyliala som časť teplej vody a začala tam pchať sneh. Kým som prišla domov voda vyzerala vierohodne. Ešte som ani nestačila prekročiť prach domu a už mi ju otec vzal z ruky a začal svätiť. Vtedy mi všetko jedno nebolo. No teraz na to spomínam, ako na poriadny úlet. Možno to niekoho pobúri, ale nehovorte mi, že vy ste nikdy nespravili hlúposť...
