Štúrovo pero 2006 - 1 časť

ŽurnalistikaMinulý rok som sa dostala do funkcie šéfredaktorky školského časopisu. Boli to zodpovednosti navyše, ale veľmi príjemné. Niekedy koncom marca nám prišla pozvánka na Štúrove pero 2006. Štúrovo pero je celoslovenská novinárska súťaž stredoškolákov a vysokoškolákov , ktorá sa koná vo Zvolene. Vznikla zlúčením dvoch projektov, ktoré sa po niekoľkých oddelených ročníkoch spojili. Počas dvoch dní si vo Zvolene vymieňame skúsenosti. Konajú sa tu besedy, pri ktorých nám radia ako ďalej so školským časopisom. Čo je na ňom v poriadku a čo by trebalo zmeniť. Na koniec sa hodnotia časopisy v niekoľkých kategóriách, medzi ktorými je aj Cena Televízie Markíza. Vďaka Televízii Markíza sa do Štúrovho pera zapojil aj známy publicista a reportér Patrik Herman. Vďaka takejto súťaži sa môžu mladí nádejní žurnalisti rozhodnúť, či má pre nich zmysel pokračovať v tomto obore aj na vysokej škole. Je to perfektná príležitosť aspoň na chvíľu si to vyskúšať a zistiť či sa vám takáto práca páči. Môj názor je ale ten, že síce vás vysoká škola pripraví na toto povolanie, ale zdeformuje a pretransformuje vaše novinárske cítenie na tuctové cítenie vysokoškolských žurnalistov. Preto ak vás baví to a ešte čosi, a cítite, že sa neviete rozhodnúť správne venujte sa tomu „ešte čosi“ a popri tom píšte. Veď aj to sa dá. Ak ste ale na 100% presvedčený, že sa chcete venovať žurnalistike odporúčam Katedru žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Je to síce ťažká, ale veľmi dobrá škola. Veď aj sám Patrik Herman tam študoval. :D Ak chcete ísť ale za hranice je to len na vás pre ktorú sa rozhodnete. Ja by som ale išla na Karlovu Univerzitu do Prahy. A aby ste mali predstavu čo sa deje na takomto Štúrovom pere pridávam moje dva články z dvoch pohľadov na túto súťaž. Služobná cesta do Zvolena alebo Výlet za Štúrom a mladými žurnalistami Veľa vecí príde nečakane, no toto ma doslova šokovalo. Behom dvoch dní som sa mala rozhodnúť, či pôjdem reprezentovať náš časopis na vyhodnotenie mladých žurnalistov, Štúrovo pero 2006 do Zvolena. Najprv som váhala, ale zvedavosť u mňa nepozná hraníc a tak som opäť vynechala piatkové vyučovanie a 27. apríla som už o ôsmej ráno stála na autobusovej stanici. Odtiaľ som sa autobusom dotrepala do Zvolena. Tam to už bolo o inom. Hneď za bránou domova mládeže boli mladučkí novinári rozdelený v 4 frontách ako Rakúska armáda v bitke pri Slavkove a čakali na ubytovanie. Ja som sa tiež cítila ako vyslaný vojak do boja s najmenšou šancou vyhrať. Preto som sa aj ja postavila do jednej fronty a čakala na koniec ako Rakúske a Ruské vojská, ktoré taktiež utrpeli porážku. Ako správny vojak aj ja som si musela zistiť niečo o nepriateľovi. A poviem vám počas čakania sa toho dá zistiť mnoho. Okrem prekvapivého zistenia, odkiaľ všade sem tí ľudia prišli aj to, ktorí chalan je tu v sprievode svojej „milovanej mamičky“. Veď to by si už každý domyslel po vete ženy, stojacej v rade na ubytovanie, ktorá znela asi takto: „ A to nebudeme bývať spolu?“ A poviem vám takýchto chalanov tam bolo naozaj požehnane. Musím ale spomenúť organizátorov. Patrí im moja pochvala, pretože organizačne to bolo zvládnuté naozaj bravúrne. Všetko išlo hladko, až kým sme sa nedostavili do krajskej knižnice na prvú besedu. Tam sme zistili, že nás je akosi veľa na jednu sálu a bude potrebné ak sa nabudúce niektorí premiestnia na balkón a jeden technik pod balkón. Mikrofóny akosi nie sú zvyknuté na novinárov a občas štrajkovali. Nevadí toto bola iba maličkosť. Po prvej besede na ktorej sme mohli vyspovedať 4 (niekomu)známe osobnosti: Lenka Dale, Michal Jurči, Marián Leško a samozrejme Patrik Herman (o ňom viac na strane....) sme sa presunuli naspäť do domova mládeže, aby sme sa navečerali. Možno mi nebudete veriť, ale dokonca aj Patrik Herman večeral v domove. A tu ste mohli spoznať ďalšiu skupinku ľudí. Prejavovali sa samoľúbosťou a podlizovaním. Nepochopím, keď niekto nevie pochopiť, že aj známa osobnosť je iba človek a chce sa v pokoji navečerať bez akýchkoľvek priblblých otázok či ľudí. Neviem, ako to dopadlo, či sa Patrik Herman navečeral , alebo nie, pretože som na to nemala žalúdok a odišla som odtiaľ. Musela som to stráviť ešte pred tým, ako sa začne divadelné predstavenie Don Juan, ktoré nám prišli zahrať herci ochotníckeho divadla z Prachatic. Predstavenie bolo viac než perfektne odohrané a keby ste tam boli, tiež by ste neverili, že to nie sú profesionáli. Hralo sa s menšou pauzou zhruba tri hodinky. Malo to svoj účel, keď sme prišli na ubytovňu každý ľahol a spal. Na ďalší deň sa pokračovalo v besedách. Po nich prišla tlačová konferencia, odnesenie kytice k buste Ľudovíta Štúra a slávnostné vyhodnotenie víťazov. Po týchto dvoch úmorných dňoch som ešte prežila cestu naspäť na východ a keď sme prechádzali zápchou okolo Steel Arény bolo mi jasné že som opäť doma a všetko je tak ako má byť.