Sedím v starom hojdacom kresle s roztrhaným pásikovým poťahom a počúvam tikot hodín ,ktorý je prerušovaný iba mojim chraptivým dychom. Tento byt je prázdnejší ako moja duša. Dívam sa von oknom cez háčkované záclony na ulicu kde sa veselo hrajú deti. Ja deti nemám. Som sama. Dnes sa mi zdá že som ešte viac sama ako inokedy, predsa sa nemôže samota znásobovať, alebo áno? Chcem to zmeniť, hľadám album z mladých čias keď som ešte mala nejakých priateľov a platonické lásky pre ktoré som sa mohla celé dni trápiť. Našla som ho pod kopou vynilových platní na ktorých je väčšinou jazz a klasika. Najprv vyberám platne no album vypadne zo skrinky na fľakaté drevené parkety. Je obalený v novinovom papieri asi z pred tridsiatich rokov. Zdvihnem ho a oprášim od snáď už storočného prachu. Otvorím ho náhodnej strane. Sú tam fotografie z mojich pomaturitných čias. Tam som mala ešte krásne dlhé vlasy po pás a na takmer každej fotografii sa usmievam. To už asi ani neviem, smútok a samota mi zohavili tvár. Na jednej s tých fotografii som so štíhlym mladým mužom, ktorého meno si už nepamätám ale spomínam si, že sa mi veľmi páčil a na jeho tmavé dlhé vlasy ,ktoré boli vtedy také moderné. Keby som vedela naozaj milovať tak by som možno bola teraz s ním tu a teraz. Vytrhnem jeho fotografiu z albumu a položím ju na malú čalúnenú stoličku oproti sebe. Jeho tvár je ako podobizeň Boha. Vstanem z kresla a prejdem do malej kuchynky. Postavím vodu na kávu do smaltovaného hrnčeka. Zo skrinky vyberiem dve kvietkované šálky zo zlatou obrubou zo sviatočného servisu ,ktorý vôbec nepoužívam. Už roky nie je čo oslavovať. Zalejem dve kávy, jednu osladím tu druhú radšej nie, určite má rád čiernu kávu. Sadnem si opäť do hojdacieho kresla a šálky položím na sklenený stôl. Teraz by sme sa určite rozprávali aké to bolo keď sme boli ešte mladí. Predstavím si ho s trochou múdrych vrások na čele. Začne sa mi hlavou hrnúť more spomienok na to čo sa nikdy nestalo." Pamätáš sa na naše prvé stretnutie, ako sme sa zrazili hlavami v knižnici pri polici s poéziou a ako sme sa potom celé hodiny rozprávali o starých Amerických filmoch? Vtedy som sa do teba zamilovala." Nečakám odpoveď, lebo viem, že nepríde a pýtam sa ďalej. "Pamätáš sa na tie farebné pásikové pančušky ktoré sa ti tak páčili? Žltá, hnedá zelená, len ty vieš čo to znamená." Začnem sa chichotať, zrazu sa cítim omnoho lepšie. "Pamätáš sa na to ako som ti dusila cigaretu v tom obitom sklenenom popolníku vždy po tom ako si si siedmi krát potiahol. A Pamätáš sa na nášho Freda, strašne hlasno chrápajúceho orieška, naše uslintané chlpaté bábo. Alebo pamätáš sa na to ako som ti pred spaním zapletala vlasy a pritom som rátala šediny ktoré sa v tvojich hustých voňavých vlasoch skrývali. A ty si sa vždy na to hneval. Pamätáš ako som si pestovala na záhradke ovocné stromčeky a ty si im dával mená po ruských atlétoch. Pamätáš sa na to ako som na ulici zbierala farebné sklenené črepy a potom som ich doma lepila na tvrdý papier lepidlom na topánky a ty si stále nechápal prečo to robím. Pamätáš sa na svoj obľúbený koláč s ovocím do ktorého som ti na Vianoce zapiekla kľúčik k môjmu srdcu a ty si ho skoro prehltol. No a pamätáš sa na naše tajné miesto v byte kde sme si schovávali tie najväčšie poklady. A pamätáš sa čo boli tie naše poklady? Pssst, tíško to ostane naším tajomstvom. A pamätáš sa ako sme utiekli z tvojej oslavy narodením ktorú zorganizovali naši priatelia aby sme sa mohli potom do rána prechádzať po meste sami v ukrutnom daždi? Bola mi strašná zima na ruky, ale ty si mi ich zohrieval svojim teplým dychom. A pamätáš sa keď sme..." crrrrrrrrrn crrn crrrrrrrrn ! Vytrhne ma z myšlienky zvuk zvončeka pri dverách. Obúvam si vyšmatlané papuče a vo froté župane sa šuchcem ku dverám. Pozerám sa cez kukátko, ale nikoho nevidím. Otvorím dvere a už iba počujem detský smiech a dupot topánok po schodoch. To mi opäť tie decká vyzváňajú. Vždy potom utečú. Vlastne okrem nich a poštára pri mojich dverách nikto nezazvoní. Zavriem dvere a vrátim sa do izby. Počujem tikot hodín ,ktorý preruším iba svojim chraptivým dychom. Sadnem si do hojdacieho kresla a hlasno sa rozplačem. Teraz mi už nepomôžu ani spomienky na to čo sa nikdy nestalo...
