Ako Priadka Morušová ťahám za sebou neprestajne niť svojich spomienok a splietam z nich chumáčiky dávnej minulosti. Chránim ich vlastným telom aby mi ich vietor reality nerozfúkal ako jesenné lístie v parku. Sú to moje nevzácnejšie poklady. Očami plnými morskej vody si ich v rytme tlkotu srdca prezerám. Buch-buch, buch-buch. Spomienky za sebou padajú ako drevené kocky po schodoch. Zo zvedavosťou dieťaťa a opatrnosťou ženy sa ich dotýkam. Krechké alabastrové ruky pretkané modrými pramienkami žíl sa mi trasú. Tu je moja mama! Bože aká je krásna v tých kvetovaných šatách. Vietor sa jej hrá v plavých vlnitých vlasoch, neposlušný pramienok jej dopadne k láskavému úsmevu. Takúto si ju pamätám. Jej svieži hlas sa mi prihovára. A sladká vôňa jej broskyňovej pokožky ma nežne hladí. Som šťastná. No táto spomienka ma až prisilno hreje, páli a teraz aj veľmi bolí. Prebodáva moje srdce ostrou striebornou ihlicou lásky aj smútku. Au! V mysli skríknem. Rýchlo ju vytiahnem a zapichnem medzi chumáče mojej dávnej minulosti...tam ju opäť niekedy objavím.
